Sklamaná dôvera (poviedka)

Zobudilo ma tiché cink, to mi môj mobil oznámil, že mám novú sms.

Pretrela som si oči a siahla po mobile. Dnes bude párty. Prídeš? – stálo na displeji. Prezrela som si detaily k správe a zistila som, že odosielateľom je Nataša Bučňanská.

Naty, ako sme Natašu volali, bola moja naj-naj kamoška. V sobotu sme boli spolu na inej párty a pekne sme to roztočili. Prišla som domov pripitá a po večierke. Fotrovci mi dali zaracha. Takže týždeň žiadne výlety s kamoškami.

Čo? – pohotovo som odpísala.

Chalani zo školy robia párty. Tak prídeš?

Mám zaracha. Zabudla si?

Malá komplikácia.

Čo malá kompilácia? Týždeň musím trčať doma.

Chuderka. Tak prídeš?

Ty asi nepočúvaš! Ako?

Zdrhneš.

Žartuješ?

Nie, ja som to už veľa ráz urobila.

Aké jednoduché. A problém je vyriešený. pomyslela som si sarkasticky a šmarila som mobil na posteľ.

O polhodinu mi Nataša zavolala a prezradila mi, ktorých chýb sa mám vyvarovať, keď chcem zdrhnúť z rodičovského domu.

Držala som sa plánu a nič som nepovedala. Okolo piatej som povedala, že si idem ľahnúť, lebo ma bolí hlava. Zožrali mi to.

Ja som sa zatiaľ v izbe upravila a čakala som, kým mi Naty hodí do okna kamienky.

Okolo ôsmej som už sedela s pohárom piva na béžovom gauči na chlapčenskej párty. Nudila som sa a sledovala som dievčatá, čo sedeli so mnou na gauči ako lajkujú a komentujú statusy na Facebooku. Tie baby mi boli povedomé. Prešla hádam celá večnosť, kým som si spomenula skade ich poznám. Lucia a Vanesa, ale neviem aké, vkuse na Facebooku niečo komentujú a zdieľajú. Pozdravila som ich a chcela som s nimi pokecať. Ale ony nič.

Tak som sa zdvihla a zamierila som do kuchyne. Cestou som vrazila do steny, lebo môj alkoholom zastretý  mozog mi vravel, že tam sú dvere.

„Ups,“ povedal niekto vedľa mňa, kým som sa štverala na nohy.

„Hej, ups.“ Zopakovala som ako papagáj.

„A ty si?“ spýtala som sa nahlúplo.

„Pekne si sa sťala. Ideme domov!“ zavelil otec.

„Robíš mi hanbu!“ zvrieskla som naňho, potužená alkoholom.

„O tom, kto komu robí hanbu, môžeme debatovať,“ odvrkol.

„Okamžite ma pusť!“ kričala som a môj výstup sledovalo celé osadenstvo párty.

„Tvoja mama počula od Michaely a tá počulo od Natálie, ktorá to náhodou začula v obchode, že sa tu má organizovať párty. Keď sme ťa nenašli v posteli, dali sme si dve a dve s mamou dokopy.“ Vysvetlil mi otec, hoci ho nik o vysvetlenie neprosil.

„Nenávidím ťa!“ sykla som a zamierila som ku kríkom, aby som uľavila svojmu žalúdku.

Zobudila som sa s riadnou migrénou a neisto som sa postavila na nohy.

Cestou k dverám mi došlo, čo som včera urobila. Spomienky mi vohnali slzy hanby do očí. Nechápala som ako som mohla tak ľahko zradiť ich dôveru. Utiecť z domu na hlúpu párty a navyše, keď mám na krku domáce väzenie. Čerešničkou na torte je stav v akom som domov navyše prišla. Nikdy som si nemyslela, že ma priatelia, tak ovplyvnia. Ale nikdy, nehovor nikdy“

Výlet (poviedka)

V sobotu ma prebudil vtáčí spev, ktorý nástojčivo oznamoval, že je už jar. Pohlaď mi zaletel na budík, ktorý mi prezradil, že je niečo po ôsmej.

„Nemôžete spievať tichšie! Je sobota. Mohla som si dlhšie pospať,“ zafrflala som a namosúrene som sa pozrela na elektrické drôty, kde aj teraz sedela skupinka operencov a snažila sa prehlušiť všetko naokolo.

S povzdychom som sa vymotala spod periny a zamierila do kuchyne.

Z kuchyne sa šírila vôňa čerstvej kávy a práve upečeného koláča.

„Dobré ránko! Ako si sa vyspinkala? Dnes máme nádherný deň. Čo keby sme išli na výlet?“ spýtal sa ma otec s povznesenou náladou. Chvíľu nato ladne vyplával z miestnosti a bolo počuť ako si pohmkáva.

Keď mama zbadala môj nechápavý pohľad, rozhodla sa, že mi objasní otcovu dobrú náladu, - „Oco včera vyhral dôležitý biznis. Tú dobrú náladu má už od včera. Pôjdeme na Viechu. Nepokazíme mu predsa radosť.“

Kým som jedla, počula som z poschodia krik. Oco išiel zobudiť brata, ktorý ešte odfukoval. Brat sa neochotne s ospalým výrazom na tvári došuchtal do kuchyne a oco mu bol za pätami.

„Mami, je oco v poriadku?“ strachoval sa brat.

„Prečo by nemal byť?“ čudovala sa mama.

„Má podozrivo dobrú náladu. Na čom šľape?“ vysvetlil jej zjavný fakt.

„No dovoľ! Čo sú toto za reči! Ideme na výlet. O dvanástej vyrážame!“ autoritatívne prehovoril otec, ktorého eufória trochu poklesla, ale úplne nezmizla.

„Povieš mi to na poslednú chvíľu a ja teraz čo? Dnes idem s kamošmi von. Takže žiadny výlet,“ ohrdil sa brat.

„Smola. Povedal som, že ideme na výlet. Ty, ja, mama a tvoja sestra! Je ti to jasné?“ povedal oco tónom, ktorý neznesie protirečenie.

Okolo desiatej bolo už všetko potrebné v batohoch.

„Ideme!“ zavelil oco.

„Máme taký malý problém. V lese nie je signál,“ podotkol brat. Všetci sme na neho pozreli, lebo sme nechápali súvislosť medzi signálom a lesom.

Našťastie brat nás nenechal tápať a vysvetlil nám, v čom tkvie problém, - „Takže, po prvé, bez signálu nemôžeme zavolať pomoc. Čo ak sa nám  niečo stane? Po druhé, žijeme v modernej dobe. Telefón, ktorý funguje, je znakom prestíže. Po tretie, mám novú priateľku a sľúbil som jej, že jej zavolám. Ale ako, keď v lese nie je signál?“

„Synček, zruším tvoje obavy. Po prvé, budeme maximálne opatrný. Po druhé, máš pravdu. Spojenie so svetom je dnes dôležité. Ale byť s rodinou by malo byť prioritou. A po tretie, je dobré, že máš novú priateľku. Trpezlivosť vo vzťahu je potrebná. Neublíži vám, ak budete chvíľu jeden bez druhého, iba vám to prospeje,“ uzemnila brata mama.

Po tejto minikomplikácií sme konečne vyrazili.

Slnko sa nám cestou opieralo do chrbtov a príjemne nás hrialo. Sem-tam nám v postupe bránil vietor, ktorý minulú noc vyvracal stromy. Ale s tým sme si poľahky poradili. Stromy sme obišli alebo preliezli.

Mamina spustila svoju tirádu na tému bordelársky ľudia, keď sme míňali druhú kopu z navŕšených odpadov.

Je smutné vidieť, čo všetko ľudia vyhodia. Lesy sú plné odpadkov, ale odpadkové koše máme prázdne. Prečo si nevážime to, čo máme? Na koho zhodíme vinu, keď sa stratí táto krása? Pred vlastným domov odpadky neznesieme, ale tu nech sú. Veď čo, čo oko nevidí, to srdce nebolí. uvažovala som a zatiaľ sa mi nálada rapídne zhoršila

Keď sme konečne vystúpili na vrchol hory, bola to nádhera. Cítila som sa ako v inom svete. V svete, kde vládne pokoj a ticho. Najväčšiu radosť mi robilo dýchať čerstvý, čistý vzduch. Nebolo v ňom ani stopy po výfukových plynoch z áut alebo dyme z komínov.

Našli sme si pohodlné miesto na sedenie a povyberali sme si niečo pod zub. Brat zistil, že je tu slabulinký signál, ale predsa nejaký. Po chvíli premýšľania odložil telefón. Ak by narušil túto atmosféru, tak by sa dopustil hriechu.