MIŠKA A JEJ SLOBODA (poviedka pre deti)

Práve sa začal ďalší jarný deň. Marcové slnko čoraz viac hrialo. Bol to signál pre ľudí, že majú zo skríň vytiahnuť tenšie bundy. Aj vtáčiky si už uvedomujú, že sa končí zima, lebo čoraz viac ich vidieť poletovať popred okná a počuť spievať svoje zamilované piesne.

Pani Kopecká sa rozhodla, že tento deň strávi s dcérou na ihrisku. Čo by človek kameňom dohodil, bol od ich vchodu vzdialený malý parčík a za ním detské ihrisko. Na detskom ihrisku boli preliezky, šmýkačky a hojdačky, o ktorých počas svojho detstva ani nechyrovala.

Všetky boli pestrofarebné a vyzerali veľmi bezpečne. Prostredie bolo tiež pekné. Bolo tu čisto a okrem všelijakých atrakcií pre deti na ihrisku boli aj lavičky, aby nemuseli rodičia len postávať, kým budú čakať na svoje ratolesti. Okrem pani Kopeckej s dcérkou si na pieskovisku stavalo hrady aj veľa ďalších mamičiek s deťmi. Detským ihrisko sa niesol smiech a priateľské doberanie.

„Tu sa moja Mišička určite vyhrá do sýta a potom bude spať ako drevo,“ mrmlajúc sa tešila pani Kopecká zo svojho plánu. Bola presvedčená, že nič nemôže narušiť tento krásny deň.

Vtedy ešte ani len netušila, ako sa mýli.

„Miša, nehojdaj sa tak vysoko!“ skríkla zdesene pani Kopecká. Už-už videla, ako Miška letí z hojdačky a pristáva na tvrdej zemi.

Dievča sa ešte párkrát zahojdalo, kým stratilo o hojdačku úplne záujem. Skúmavo prechádzalo ihriskom, až mu pohľad zastal na krikľavo zelenej šmýkačke. Miške stačil jediný pohľad, aby sa presvedčila o tom, že práve táto zábavka nahradí hojdačku, ktorú jej mamin krik znepáčil. Vyliezla po desiatich stúpačkách v rebríku a ocitla sa na vrchole šmýkačky. Podľa nej by mohla byť omnoho vyššia, ale nateraz postačí aj táto malinká verzia. Rýchlo sa usadila na dráhu a už aj švišťala dole. Jazda sa jej natoľko zapáčila, že si ju bežala znova vyskúšať. Už po desiatich jazdách sa začala nudiť, ale to nebol žiaden problém. Usúdila, že si stačí len trochu inak sadnúť a spúšťanie opäť bude zábavné.

Pani Kopecká si medzičasom našla pohodlie na neďalekej lavičke, z ktorej mala dobrý výhľad na svoju dcérku. Miška po chvíli ako opustila hojdačku, objavila šmýkačku a s veselým piskotom sa spúšťala. Lenže stačilo len pár sekúnd a Miškine výkony boli čoraz nebezpečnejšie.

Ešte stále sa šťastne smiala, ale už na šmýkačke nesedela poriadne. Buď na nej čupela alebo sa spúšťala obrátená na opačnú stranu, ako by mala byť.

Pani Kopeckej pri tom pohľade začalo srdce splašene byť v hrudi – „Seď poriadne na šmýkačke!“

Mrzelo ju, že stále okrikuje svoje dieťa, ale Miška bola jej jediná dcéra. Bála sa o ňu. Veď je ešte taká malinká a krehunká a nechcela dopustiť, aby sa jej niečo zlé stalo.

Až k Miškiným ušiam doľahol vyčítavý krik a vtedy jej zlosť narástla do obludných rozmerov. Opustila šmýkačku a ako o život sa rozbehla.

„Miša, nebež tak ďaleko!“ zakričala pani Kopecká, keď jej už z dohľadu mizli dcérine blonďavé vlásky.

„Samozrejme, mami,“ zamrmlala si Miška a nadurdene prevrátila oči.

Jej mama jej vkuse niečo prikazovala – nebež tak rýchlo, obleč sa poriadne, nebuď toľko na tom mobile... – a pritom Miška túžila len po troške slobody. Koľkokrát zamýšľala, že nesplní mamin príkaz, ale zakaždým sa na poslednú chvíľu jej odvaha niekde stratila.

Ale dnes to bude iné! – rozhodne si zaumienila.

Už mala plné zuby toho, ako jej dnes mama vkuse niečo prikazovala a zakazovala.

Miška vybehla z detského ihriska. Uháňala, akoby ju čerti naháňali a svoje tempo nezmiernila, ani keď ju mama volala. Nedbala na zúfalý krik, ktorý stále slabšie počula. Vbehla do parčíka vedľa ich paneláku, kde stáli vysokánske stromy. Skoro na každom strome sa nachádzali búdky, do ktorých sa s obľubou vracali vtáčence. V parčíku sa nachádzali pagaštany, topole a lipy. Počas jesene z oválnych hnedo-čiernych plodov pagaštanov vyrábali v škole rôzne stavbičky alebo postavy, pri ktorých musela často fungovať predstavivosť. Topole poznala vďaka tomu, že jej koruny stromov pripomínali obrie nanuky, na ktorých si tak rada v lete pomaškrtila. V šialene rýchlom tempe opustila aj parčík a niekoľkokrát zabočila.

Keď sa jej už pot lial cícerkom po chrbte a v boku ju neznesiteľne pichalo, zbadala starú zhrdzavenú lavičku, ktorá osamelo stála pri ceste. Dychčiac si na ňu sadla a lapala po vzduchu.

Až po pár minútach, počas ktorých sa venovala len oddychovaniu, si dovolila pozrieť si svoje nové okolie.

Okolo nej boli sivé a biele budovy. Niektoré z nich slúžili ako obchody a v ostatných bývali ľudia, aspoň tak Miška usudzovala. Ale nikde nevidela zelený panelák, kde bývala s rodičmi a starším bratom.

Nenachádzal sa tu nik, kto by jej niečo vyčítal či ju okrikoval.

Bola slobodná.

Sama a slobodná.

Bol to taký úžasný pocit.

Teraz môže robiť, čo len chce.

Nič nemohlo narušiť momenty dokonalého šťastia.

Úžasný pocit ju úplne opantal a so zavretými očami sa rozhodla o ňom chvíľu premýšľať.

Kým mala zavreté oči, uvedomila si, že nevie, kde sa nachádza. Toto zistenie bolo hrozne divné. Veď Miška sa predsa vo vlastnom meste nemôže stratiť. Natoľko ju to vydesilo, že razom otvorila oči a ešte raz sa pokúsila nájsť nejakú známu budovu.

Nič. Len nejasný pocit, že jedna z tých sivých budov je pekáreň, kde s mamou kupovali makovníky a iné sladké pečivo. Ale v momente ako jej to prišlo na um, to aj zavrhla. Veď tá budova mala vedľa okien veľké sklené dvere a na tejto budove Miška nevidela žiadne dvere. Tak ako chodia ľudia do budovy?

Po chvíľach premýšľania sa opäť vydala na cestu. Dúfala, že teraz natrafí na nejaké známe miesto a konečne zistí, kde presne je.

Kráčala popred obchody, ktoré mali nádherné obrázky za oknami. Jeden z nich ju upútal viac ako ostatné a zaumienila si, že si ho pozorne preskúma.

Vykročila k nemu, keď tu znenazdajky sa ozval hlas, ktorý ju obviňoval – „Dávaj pozor, kde kráčaš! Dievčisko nepodarené! Mohla si ma zhodiť!“

Zdvihla hlavu, aby zistila, kto si ju dovoľuje takto hrubo poučovať. Pred ňou stála elegantná žena a nenávistne zízala na Mišku.

Dievča reakcia ženy zaskočila a vydesene sa pustilo do behu, pričom nevenovalo pozornosť budovám okolo seba.

V hlave sa jej ozval jej vlastný hlas, ktorý jej oznamoval, že keby pri nej bola jej mama, tak by sa elegantná žena až hanbila, ako by jej čistila žalúdok. Miška si uvedomila, že jej prítomnosť mamy chýba. Už túžila, nech sa toto dobrodružstvo skončí a ona môže byť opäť s ňou.

Ako tak uháňala, noha jej do niečoho tvrdo vrazila a stratila rovnováhu. Pár sekúnd sa snažila pádu zabrániť, ale od začiatku bolo jasné, že sa mu nevyhne. Pristála na kolene, ktoré ju príšerne bolelo.

Koleno si celou silou tisla k bruchu a usedavo vzlykala – „Chcem svoju mamku!“

Jej plač vydesil starého pána, ktorý si pri chôdzi pomáhal paličkou. Starček ku nej došiel a snažil sa zistiť, či je v poriadku.

Ale jedinou odpoveďou, ktorú od nej získal, bol len srdcervúci nárek.

„Maličká, upokoj sa,“ skúsil ju utíšiť starec, ale nevyšlo mu to.

No, on sa odmietal vzdať.

Druhý pokus mu vyšiel.

Dievča už nevzlykalo, iba si utieralo červené uplakané oči a niekoho na ulici hľadalo.

Starec sa dieťaťu snažil pomôcť hneď, ako zistil, že sa stratilo. Chcel, aby mu čo najlepšie ako vie, popísala miesto, kde býva. Dievča po chvíli prehovárania odpovedalo na všetky starcove otázky. Jej odpovede boli nepresné a chaotické, ale aj tak starec niečo z nich vyrozumel.

„Takže ty bývaš v zelenom paneláku pri detskom ihrisku?“ zaujímal sa starec, či tomu dobre pochopil.

„Dievčatko moje!“ ozval sa zrazu hlas ženy, čo k nim bežala ako o život.

Miška nadšene zdvihla hlavu, lebo spoznala svoju mamu. Pocit dokonalej slobody rada vymenila za maminu prítomnosť.

Pani Kopecká silno zovrela svoju Mišku v náručí.

„Mišička moja, už mi nikdy neuteč! Vieš ako som sa o teba bála?!“ karhala pani Kopecká svoju dcéru. Ale jej slová stratili svoj pôvodný zmysel, pretože jej po lícach stekali slzy šťastia.

Matka s dcérou sa spoločne vracali domov. Miška úplne zabudla na boľavé koleno a aj na svoju túžbu po slobode, lebo hlavu mala plnú radostného stretnutia

s mamou.

HLADOŠ (poviedka pre deti)

V marhuľovom dome na našej ulici býval pán Veselý s manželkou a ich syn Jakub. Ich dom bol najkrajší na celej ulici. Mal dve poschodia a malú vežičku. Vďaka vežičke pôsobil, akoby ho vystrihli z nejakej rozprávky. V záhrade za domom si pani Veselá pestovala kvety okolo malého jazierka. Teraz sa už na hladine jazierka odrážal mesiac a okolo neho sa z tmy vynárali nové hviezdy. Každý už vedel, že je čas uložiť sa do postele.

No, u Veselých sa ešte stále svietilo.

„Kubko, už je veľa hodín! Už si mal dávno spať!“ prosila a zároveň karhala vždy usmiata pani Veselá svoje jediné dieťa.

„Ale mne sa ešte nechce spať!“ kričal Jakub a trucovito vyplazil na mamu jazyk.

„Kubo, ako sa to ku mne správaš?!“ zvyšovala čoraz viac hlas pani Veselá. Takéto správanie svojho syna odmietala znášať. V márnej snahe zamestnať si ruky sa snažila vyrovnať si svoje kučeravé plavé vlasy, ktoré sa aj tak zakaždým vrátili do pôvodnej polohy. Bála sa, že ak by ich dostatočne nezamestnala, tak by sa to skončilo tým, že by udrela svojho syna. Každý v meste vedel, že ich Jakub je veľmi živé dieťa. Často bolo na ulicu počuť krik, lebo Kubo bol nezbedník a nerád plnil, čo mu iní prikázali.

„Mladý pán, už aj do postele! A nechcem už počuť ani jedno slovo!“ ukončil synove protesty otcov výhražný hlas.

Pán Veselý vyzeral zlovestne. Mal pery spojené do tenkej čiarky a z očí mu šľahali hromy-blesky. Pohľad na túto nahnevanú tvár Jakubovi oznámil, že v tejto vojne prehral.

Rodičia sa pozerali na syna, ale videli len masívnu perinu s autíčkami, spod ktorej sa prebojovala Jakubova pehavá tvárička so vzdorovito zdvihnutou bradou a hnedé vlasy, ktoré ani hrebeň nevedel skrotiť.

Pani Veselej pohľad na synovu tvár vyčaril úsmev na perách a razom sa prestala na syna hnevať – „Kubko môj, musíš nás počúvať. Keď budeš zlý, tak sa o tom dozvie Hladoš. A my nechceme, aby k tebe prišiel.“

Pani Veselá sa vrátila do svojich detských čias a spomenula si na strašidlo, ktorým ju strašili jej rodičia, keď bola zlá. Dúfala, že toto prinúti jej Jakubka poslúchať, lebo s ňou robili príbehy o Hladošovi až zázraky. Možno aj Jakub sa vďaka Hladošovi polepší, rovnako ako ona.

„Mami, čo je Hladoš?“ spýtal sa Jakub opatrne a v hlase mu bolo počuť, že jej neverí.

„Nie čo, ale kto. Ty môj malý darebáčik,“ smiala sa pani Veselá a s láskou hladila syna po tvári.

„Hladoš je zlé strašidlo, ktoré chodí v noci k zlým deťom. Hladoš je večne hladný, preto poje všetko okolo seba. Najradšej má obľúbené hračky neposlušných detí,“ spomínala si pani Veselá na to, ako jej rodičia opisovali Hladoša.

„Aj tak neverím, že Hladoš existuje,“ povedal si sám pre seba Jakub, hneď ako rodičia z jeho izby odišli.

Čo si o ňom myslia?! On predsa na strašidlá už neverí!

Jakub dlho pozeral do tmy, ale predsa nakoniec zaspal. Snívalo sa mu, že dostal nové autíčko. Presne také, o akom vždy sníval. V sne sa s autíčkom chcel zahrať, keď sa sen sčista–jasna skončil.

Niečo ho zrazu zobudilo, ale ani za ten svet nevedel čo.

Jakub bol už úplne prebraný a chystal sa, že pohľadom preskúma, kto si dovolil ho uprostred noci zobudiť. Do izby cez veľké okno presvitalo mesačné svetlo. Síce, nebolo dostatočne silné, ale aj tak dokázalo zahnať najväčšie tiene do kúta. Izba vyzerala úplne prázdna a každá vec bola na svojom mieste.

To je zvláštne, – pomyslel si Jakub.

Ale aj tak mal divný pocit, že ešte niekto ďalší je v jeho izbe.

Naraz mu pohľad padol na plyšové zvieratko. Bolo to bielo-čierne tigríča. Dostal ho od rodičov na narodeniny, ktoré mal v októbri. Niečo sa Jakubovi, však, na tigríkovi zdalo iné. Aspoň mal taký nejasný pocit, že niečo na ňom nesedí. Preto očami opätovne hľadal tigríča, ale...

Vyzeralo to, akoby sa pod tigríkom prepadla zem a on skončil v jej útrobách.

Mňam-mňam.

Zachytil Jakub skoro nepočuteľný zvuk, ktorý vychádzal spod jeho postele.

Zrazu si bol Jakub viac ako istý, že niečo pod jeho posteľou si pochutnáva na jeho bielo-čiernom tigríčati.

„Mami! Oci! Niečo mám pod posteľou! Mami! Oci!“ niesol sa tichými chodbami Jakubov vydesený krik.

„Kubko, už je dobre,“ tíšila syna pani Veselá, ktorú synov krik vytiahol z postele.

„Niečo mám pod posteľou! Zjedlo to môjho tigríka Alexa!“ nechcel sa dať upokojiť Jakub.

„Nič tam nie je,“ povedal chlácholivo pán Veselý, ktorý usilovne prehľadával priestor pod posteľou.

„Niečo tam bolo! Počul som to!“ tvrdošijne trval na svojom Jakub.

„To sa ti len snívalo,“ nedal sa presvedčiť ani pán Veselý.

„Nesnívalo sa mi to!“ trval na svojom Jakub.

Po pár minútach ho, však, uistenia rodičov upokojili a nechal sa presvedčiť, že sa mu to len prisnilo.

„Dobr...“ chcela mu ešte zaželať pani Veselá, ale zívnutie ju prerušilo.

Jakub už  po chvíli znovu tvrdo spal a na nočné zvuky, ktoré ho zobudili, úplne zabudol.

S novým dňom sa nič nezmenilo. Jakub cez deň neposlúchal a všade sa ozýval karhavý krik pani Veselej. Večer opäť musel pán Veselý s manželkou bojovať s Jakubom o to, aby sa už konečne uvelebil v posteli.

Keď zasvietila nová hviezdička, Jakub si už pod perinou spokojne odfukoval. Zo spánku ho po hodnej chvíli zobudil šramot, ktorý sa sústavne opakoval.

Jakub rozlepil rozospaté oči a skoro vyskočil až na plafón...

V jeho izbe niekto bol.

V kúte stála postava.

Postava mala dlhánsky chobot, aké mávajú slony a usilovne ním niečo na zemi hľadala.

Jakub si bol istý, že to čudo v jeho izbe nie je slon. Narátal mu, totiž, iba dve nohy a toľko nôh majú predsa len ľudia. Ale toto určite nebol ani človek.

Odrazu to čudo zdvihlo svoj chobot do výšky a svojimi malými očkami zastalo na Jakubovi.

Jakubovi vstali vlasy dupkom a zvrieskol.

„Mami! Oci! Niečo je v mojej izbe! Mami! Oci!“ niesol sa tichými chodbami Jakubov vydesený krik.

„Kubko, už je dobre,“ tíšila zase syna pani Veselá, ktorú synov krik vytiahol z nádherného sna, v ktorom vyhrala prvú cenu za najkrajšiu záhradu.

„Niečo je v mojej izbe! Tam v kúte! Má to chobot ako slon, ale nie je to slon!“

„Nič tam nie je,“ povedal chlácholivo pán Veselý.

Pohľad mu padol na sivého plyšového sloníka, ktorý sa leda-bolo váľal v kúte. Tvrdil, že Jakub videl len tieň slona na stene a ten ho vyľakal.

Chvíľa prehovárania stačila a Jakub uveril tomu, čo vravel jeho oco.

A Jakub zas verzii svojich rodičov uveril.

Zvyšok noci opäť ubehol bez kriku a strašidiel.

Na ďalší deň, krátko pred večerou, prišiel Jakub do svojej detskej izby, aby pohľadal tigríka Alexa. S tigríkom Alexom sa dobre hralo, lebo bol taký mäkulinký a teraz si Jakub, navyše, vymyslel parádnu hru, ktorá by bola bez tigríka Alexa o ničom. Automaticky zamieril k starej drevenej debničke, na ktorej bol obrázok Tyranosaura rexa. Pani Veselá mu kázala odkladať všetky hračky do tejto debničky.

Ale nech sa v debničke prehrabával akokoľvek starostlivo, tigríka Alexa v nej nenašiel.

Jakub sa celý zmätený obzeral po inej skrýši tigríka Alexa.

Odrazu mu napadla príhoda z noci, kedy si strašidlo v jeho izbe pochutnávalo na bielo-čiernom tigríčati.

Ale to nie je možné!

Rodičia mu tvrdili, že to bol len zlý sen.

Ale kde je jeho tigrík Alex?

Jakub sa snažil objasniť túto záhadu, keď v tom ho prerušil hlas pani Veselej, ktorá mu oznamovala, že večera je už na stole a on má prísť okamžite do jedálne.

Jakub sa pevne rozhodol, že nikomu nepovie o tigríkovi Alexovi. A svoje slovo neporušil počas celej večere. Neporušil ho dokonca ani vtedy, keď už Jakuba rodičia uložili do postele.

Okrem toho si zaumienil, že navždy vyženie to divné strašidlo zo svojej izby.

V noci ho opäť zvláštny ruch vytrhol zo sna.

V jeho izbe niekto bol.

Ale tentokrát sa už Jakub toho čuda nezľakol, tak ako prvýkrát.

Čudo vyzeralo presne takisto ako noc predtým. Malo dlhánsky chobot a iba dve nohy.

„Čo odo mňa chceš?“ spýtal sa Jakub. Hoci si zaumienil, že bude odvážny, jeho hlas sa aj tak trochu chvel.

Čudo uprelo na Jakuba svoje malé očká a Jakubovi bolo úplne jasné, že návštevníka v svojej izbe prekvapil.

Chvíľu vládlo ticho, kým sa čudo prebralo zo šoku. Otvorilo ústa a vyšlo z nich len – „Buuuuuuu!“

Jakuba tento zvuk nenaľakal, skôr nahneval.

„Čo chceš v mojej izbe?!“ dôrazne sa spýtal celý červený v tvári.

Jakub bol taký nahnevaný správaním čuda, že mu ani nenapadlo báť sa. Nečakaný nočný návštevník v jeho izbe sa správal, akoby izba patrila jemu a Jakub v nej bol iba na návšteve.

„Ty sa ma nebojíššš?“ spýtalo sa čudo v Jakubovej izbe. Zvláštne naťahovalo hlásky a Jakub túto chybu vo výslovnosti pripísal dlhému chobotu, ktorý mal presne uprostred tváre.

„Nie!“ vyhŕkol Jakub, ale bolo jasné, že klame.

„Klameššš! Klamať sa nesmieee!“ ostro okríklo čudo prekvapeného Jakuba.

„Ja som Jakub a ty?“ po slovách tohto čudného tvora si Jakub odrazu spomenul na slušné správanie. Pani Veselá Jakubovi znovu a znovu vtĺkala do hlavy, že vždy sa musí slušne správať.

„Tvoja mama ti vravela, ako sa volámmm,“ trocha záhadne odpovedalo strašidlo. Ale keď zaregistrovalo nechápavý výraz v Jakubovej tvári, tak dodalo – „Hladoššš.“

To nie je možné! Mama si to len vymyslela. Mama chcela, aby som sa bál. Žiadny Hladoš neexistuje. Žiadne strašidlo neje hračky. To je nezmysel. Toto tu si len predstavujem alebo sa mi to len sníva, – pomyslel si Jakub. Ale čím dlhšie premýšľal, tým si prestával byť istý.

„Čo chceš v mojej izbe?“ opäť zopakoval Jakub otázku, ktorú už predtým položil.

Ibaže, ani tentoraz na jeho otázku nik neodpovedal. Hladoš bol ticho. Iba svoje očká upieral na Jakuba. Jakub sa pod jeho pohľadom začal vrtieť. Bol taký nepríjemný a intenzívny.

„Prečo si tu?“ skúsil sa opäť Jakub od Hladoša niečo dozvedieť, ale teraz pre istotu mierne pozmenil otázku.

„Konečne sa dobre pýtaš, Jakubbb,““ bolo jediné, čo na to Hladoš odpovedal.

Jakub si už myslel, že Hladoš dohovoril a nič iné mu neprezradí, ale vtom sa Hladoš rozrozprával – „Pred rokmi som aj ja mal mamu a otca, ale potommm... Teraz za trest musím presviedčať zlé deti, aby sa polepšiliii.“

To ako tých pár slov povedal, prebudilo v Jakubovi zvedavosť.

„Aký trest? Čo si urobil?“ z ničoho nič začalo zaujímať Jakuba.

„Prečo si zvedavýýý?“ spýtal sa namiesto odpovede Hladoš.

Jakub iba niečo nahnevane zašomral, ale nebolo mu ani trochu rozumieť.

„Deti sa so mnou nerozprávajúúú. Oni hneď plačú, keď ma vidiaaa. Prečo sa ma nebojíššš?“ znova sa opýtal to isté Hladoš.

„Bojím,“ opatrne priznal Jakub, spomínajúc na Hladošov výbuch zlosti.

Potom mu Hladoš prezradil sčista-jasna celý svoj príbeh. Vravel o malom blonďavom chlapcovi, ktorého všetci považovali za neposlušného. Jedného slnečného dňa pokreslil čisto biele steny, na ktoré bola jeho mama taká hrdá. Keď jeho mama zbadala spúšť, čo narobil, padla na zem a z očí jej tiekli slzy smútku a sklamania. Po pár dňoch si Hladoš uvedomil, že sa niečo zmenilo. Celý jeho doterajší život skončil. A začal sa pre neho nový život, kde mu spoločnosť robia len zlé deti.

„Klameš!“ osopil sa, pre zmenu, Jakub na Hladoša.

Jakub odmietal uveriť príbehu, čo mu prezradil Hladoš. Hoci cítil, že Hladoš neklamal, nechcel mu veriť.

To, čo mu vravel Hladoš, nie je pravda. Určite klamal. Veď aj on nepočúva svoju mamu. To znamená, že o chvíľu aj z neho bude strašidlo?

Nie! – rezolútne odmietol Jakub, nielen to nad čím premýšľal, ale aj celý Hladošov príbeh.

Po váhavom tichu Hladoš dodal – „Slzy mojej mamky maaa.... Ona ma ľúbila aj napriek tomu, že som ju stále trápilll. Musím zlepšiť správanie nejakého chlapca, kvôli ktorému mamka tiež plačeee.“

„Ty klameš! Prestaň si už vymýšľať!“ rozrušene vrieskal Jakub.

„Kubko, prečo zas kričíš?“ zaujímal sa pán Veselý, ktorého synov krik prilákal do izby.

„Oci, povedz mu, nech odíde z mojej izby!“ rozrušene kričal Jakub.

„Už je dobre. Nikto nie je v tvojej izbe,“ snažil sa upokojiť syna.

Stačila len chvíľa upokojovania a Jakub už znova pokojne spal.

Na ďalší deň prebudilo Jakuba sobotné slnko pár sekúnd predtým, ako ho prišla pani Veselá zobudiť.

„Dobré ráno, Kubko. Začal sa nový deň,“ milo sa prihovárala synovi a pomáhala mu prezliecť sa z pyžama.

Keď už Jakub stál vedľa postele v kockovanej košeli a modrých teplákoch, tak sa pani Veselá so spokojným úsmevom vydala nazad do kuchyne.

Jakub vystrčil hlavu z dverí na chodbu a zbadal otca. Pán Veselý k nemu v sekunde podišiel a s láskou mu postrapatil vlasy.

V tej istej sekunde Jakubovi od hladu zaškvŕkalo v bruchu. Pustil sa do behu, aby čím skôr dorazil do kuchyne. Keď bežal chodbou, ozvalo sa tresknutie. Jakub sa rozrušene obzrel cez plece, aby vedel priradiť čomu ten zvuk patril.

Na podlahe ležal kus vázy a pár centimetrov od neho ďalšie črepy. Niekedy tieto časti vytvárali krásnu vázu, na ktorej boli nakreslené fialové kvety.

„Kubo, čo si to urobil?!“ skríkla pani Veselá na syna a ruku si tlačila na ústa.

„Mami... Ja... To... Bola to nehoda,“ habkal Jakub a snažil sa vysvetliť, čo sa stalo.

„Neklam už! Stále si vymýšľaš! Si neposlušný!“ neovládla sa pani Veselá.

Z očí jej tiekli slzy, kým dvíhala črepy zo zeme. Popri tom si mrmlala, že váza bola pre ňu dôležitá, lebo to bola spomienka na jej rodičov.

Pani Veselá poslala zlostne Jakuba do izby a po tomto incidente ho nemusela presviedčať ani inak prosiť.

Jakub ako vietor dobehol do izby a nadurdene sa zosunul na zem. Chvíľu premýšľal, ako najlepšie ukáže mame, že je nahnevaný.

„Neveria ti, hoci hovoríš pravduuu?“ ozval sa spod postele hlas.

Jakub hneď vedel, komu ten hlas patrí. Hladošovi.

„Myslel som, že chodíš do mojej izby len v noci. Ako vieš, čo sa stalo?“

„Ja viem veľa vecííí,“ bolo jediné, čo mu na to Hladoš odpovedal.

Naraz Jakub akoby počul z každej strany Hladošov príbeh. Dokonca, sa mu Hladošov príbeh prehrával aj pred očami.

Bolo to neznesiteľné a desivé.

Dookola videl a počul zúfalý nárek ženy a podchvíľou sa mu zdalo, že to plače jeho vlastná mama.

Zúfalo túžil po tom, aby táto hrozná vidina skončila.

„Prestaň, prosím,“ pošepky žobronil Jakub.

„Tak si z toho zober ponaučenieee!“ skríkol rozrušene Hladoš a potom nastalo ticho.

Jakub skusmo otvoril oči, ale nevidel nič. Žiaden príbeh. Žiadneho Hladoša.

Z tejto príhody si Jakub naozaj zobral ponaučenie. Už nikdy nechce počuť ten zúfalý plač ani vidieť tvár tej smutnej ženy.

Od toho dňa sa zdalo, že sa s Jakubom udial zázrak. Zmenil sa z neposlušného chlapca pomaly na vzor dobroty. Predsa, raz za čas si dovolil vilomeninu, aby iným a aj sám sebe dokázal, že vždy nebol len poslušný.