Práve sa začal ďalší jarný deň. Marcové slnko čoraz viac hrialo. Bol to signál pre ľudí, že majú zo skríň vytiahnuť tenšie bundy. Aj vtáčiky si už uvedomujú, že sa končí zima, lebo čoraz viac ich vidieť poletovať popred okná a počuť spievať svoje zamilované piesne.
Pani Kopecká sa rozhodla, že tento deň strávi s dcérou na ihrisku. Čo by človek kameňom dohodil, bol od ich vchodu vzdialený malý parčík a za ním detské ihrisko. Na detskom ihrisku boli preliezky, šmýkačky a hojdačky, o ktorých počas svojho detstva ani nechyrovala.
Všetky boli pestrofarebné a vyzerali veľmi bezpečne. Prostredie bolo tiež pekné. Bolo tu čisto a okrem všelijakých atrakcií pre deti na ihrisku boli aj lavičky, aby nemuseli rodičia len postávať, kým budú čakať na svoje ratolesti. Okrem pani Kopeckej s dcérkou si na pieskovisku stavalo hrady aj veľa ďalších mamičiek s deťmi. Detským ihrisko sa niesol smiech a priateľské doberanie.
„Tu sa moja Mišička určite vyhrá do sýta a potom bude spať ako drevo,“ mrmlajúc sa tešila pani Kopecká zo svojho plánu. Bola presvedčená, že nič nemôže narušiť tento krásny deň.
Vtedy ešte ani len netušila, ako sa mýli.
„Miša, nehojdaj sa tak vysoko!“ skríkla zdesene pani Kopecká. Už-už videla, ako Miška letí z hojdačky a pristáva na tvrdej zemi.
Dievča sa ešte párkrát zahojdalo, kým stratilo o hojdačku úplne záujem. Skúmavo prechádzalo ihriskom, až mu pohľad zastal na krikľavo zelenej šmýkačke. Miške stačil jediný pohľad, aby sa presvedčila o tom, že práve táto zábavka nahradí hojdačku, ktorú jej mamin krik znepáčil. Vyliezla po desiatich stúpačkách v rebríku a ocitla sa na vrchole šmýkačky. Podľa nej by mohla byť omnoho vyššia, ale nateraz postačí aj táto malinká verzia. Rýchlo sa usadila na dráhu a už aj švišťala dole. Jazda sa jej natoľko zapáčila, že si ju bežala znova vyskúšať. Už po desiatich jazdách sa začala nudiť, ale to nebol žiaden problém. Usúdila, že si stačí len trochu inak sadnúť a spúšťanie opäť bude zábavné.
Pani Kopecká si medzičasom našla pohodlie na neďalekej lavičke, z ktorej mala dobrý výhľad na svoju dcérku. Miška po chvíli ako opustila hojdačku, objavila šmýkačku a s veselým piskotom sa spúšťala. Lenže stačilo len pár sekúnd a Miškine výkony boli čoraz nebezpečnejšie.
Ešte stále sa šťastne smiala, ale už na šmýkačke nesedela poriadne. Buď na nej čupela alebo sa spúšťala obrátená na opačnú stranu, ako by mala byť.
Pani Kopeckej pri tom pohľade začalo srdce splašene byť v hrudi – „Seď poriadne na šmýkačke!“
Mrzelo ju, že stále okrikuje svoje dieťa, ale Miška bola jej jediná dcéra. Bála sa o ňu. Veď je ešte taká malinká a krehunká a nechcela dopustiť, aby sa jej niečo zlé stalo.
Až k Miškiným ušiam doľahol vyčítavý krik a vtedy jej zlosť narástla do obludných rozmerov. Opustila šmýkačku a ako o život sa rozbehla.
„Miša, nebež tak ďaleko!“ zakričala pani Kopecká, keď jej už z dohľadu mizli dcérine blonďavé vlásky.
„Samozrejme, mami,“ zamrmlala si Miška a nadurdene prevrátila oči.
Jej mama jej vkuse niečo prikazovala – nebež tak rýchlo, obleč sa poriadne, nebuď toľko na tom mobile... – a pritom Miška túžila len po troške slobody. Koľkokrát zamýšľala, že nesplní mamin príkaz, ale zakaždým sa na poslednú chvíľu jej odvaha niekde stratila.
Ale dnes to bude iné! – rozhodne si zaumienila.
Už mala plné zuby toho, ako jej dnes mama vkuse niečo prikazovala a zakazovala.
Miška vybehla z detského ihriska. Uháňala, akoby ju čerti naháňali a svoje tempo nezmiernila, ani keď ju mama volala. Nedbala na zúfalý krik, ktorý stále slabšie počula. Vbehla do parčíka vedľa ich paneláku, kde stáli vysokánske stromy. Skoro na každom strome sa nachádzali búdky, do ktorých sa s obľubou vracali vtáčence. V parčíku sa nachádzali pagaštany, topole a lipy. Počas jesene z oválnych hnedo-čiernych plodov pagaštanov vyrábali v škole rôzne stavbičky alebo postavy, pri ktorých musela často fungovať predstavivosť. Topole poznala vďaka tomu, že jej koruny stromov pripomínali obrie nanuky, na ktorých si tak rada v lete pomaškrtila. V šialene rýchlom tempe opustila aj parčík a niekoľkokrát zabočila.
Keď sa jej už pot lial cícerkom po chrbte a v boku ju neznesiteľne pichalo, zbadala starú zhrdzavenú lavičku, ktorá osamelo stála pri ceste. Dychčiac si na ňu sadla a lapala po vzduchu.
Až po pár minútach, počas ktorých sa venovala len oddychovaniu, si dovolila pozrieť si svoje nové okolie.
Okolo nej boli sivé a biele budovy. Niektoré z nich slúžili ako obchody a v ostatných bývali ľudia, aspoň tak Miška usudzovala. Ale nikde nevidela zelený panelák, kde bývala s rodičmi a starším bratom.
Nenachádzal sa tu nik, kto by jej niečo vyčítal či ju okrikoval.
Bola slobodná.
Sama a slobodná.
Bol to taký úžasný pocit.
Teraz môže robiť, čo len chce.
Nič nemohlo narušiť momenty dokonalého šťastia.
Úžasný pocit ju úplne opantal a so zavretými očami sa rozhodla o ňom chvíľu premýšľať.
Kým mala zavreté oči, uvedomila si, že nevie, kde sa nachádza. Toto zistenie bolo hrozne divné. Veď Miška sa predsa vo vlastnom meste nemôže stratiť. Natoľko ju to vydesilo, že razom otvorila oči a ešte raz sa pokúsila nájsť nejakú známu budovu.
Nič. Len nejasný pocit, že jedna z tých sivých budov je pekáreň, kde s mamou kupovali makovníky a iné sladké pečivo. Ale v momente ako jej to prišlo na um, to aj zavrhla. Veď tá budova mala vedľa okien veľké sklené dvere a na tejto budove Miška nevidela žiadne dvere. Tak ako chodia ľudia do budovy?
Po chvíľach premýšľania sa opäť vydala na cestu. Dúfala, že teraz natrafí na nejaké známe miesto a konečne zistí, kde presne je.
Kráčala popred obchody, ktoré mali nádherné obrázky za oknami. Jeden z nich ju upútal viac ako ostatné a zaumienila si, že si ho pozorne preskúma.
Vykročila k nemu, keď tu znenazdajky sa ozval hlas, ktorý ju obviňoval – „Dávaj pozor, kde kráčaš! Dievčisko nepodarené! Mohla si ma zhodiť!“
Zdvihla hlavu, aby zistila, kto si ju dovoľuje takto hrubo poučovať. Pred ňou stála elegantná žena a nenávistne zízala na Mišku.
Dievča reakcia ženy zaskočila a vydesene sa pustilo do behu, pričom nevenovalo pozornosť budovám okolo seba.
V hlave sa jej ozval jej vlastný hlas, ktorý jej oznamoval, že keby pri nej bola jej mama, tak by sa elegantná žena až hanbila, ako by jej čistila žalúdok. Miška si uvedomila, že jej prítomnosť mamy chýba. Už túžila, nech sa toto dobrodružstvo skončí a ona môže byť opäť s ňou.
Ako tak uháňala, noha jej do niečoho tvrdo vrazila a stratila rovnováhu. Pár sekúnd sa snažila pádu zabrániť, ale od začiatku bolo jasné, že sa mu nevyhne. Pristála na kolene, ktoré ju príšerne bolelo.
Koleno si celou silou tisla k bruchu a usedavo vzlykala – „Chcem svoju mamku!“
Jej plač vydesil starého pána, ktorý si pri chôdzi pomáhal paličkou. Starček ku nej došiel a snažil sa zistiť, či je v poriadku.
Ale jedinou odpoveďou, ktorú od nej získal, bol len srdcervúci nárek.
„Maličká, upokoj sa,“ skúsil ju utíšiť starec, ale nevyšlo mu to.
No, on sa odmietal vzdať.
Druhý pokus mu vyšiel.
Dievča už nevzlykalo, iba si utieralo červené uplakané oči a niekoho na ulici hľadalo.
Starec sa dieťaťu snažil pomôcť hneď, ako zistil, že sa stratilo. Chcel, aby mu čo najlepšie ako vie, popísala miesto, kde býva. Dievča po chvíli prehovárania odpovedalo na všetky starcove otázky. Jej odpovede boli nepresné a chaotické, ale aj tak starec niečo z nich vyrozumel.
„Takže ty bývaš v zelenom paneláku pri detskom ihrisku?“ zaujímal sa starec, či tomu dobre pochopil.
„Dievčatko moje!“ ozval sa zrazu hlas ženy, čo k nim bežala ako o život.
Miška nadšene zdvihla hlavu, lebo spoznala svoju mamu. Pocit dokonalej slobody rada vymenila za maminu prítomnosť.
Pani Kopecká silno zovrela svoju Mišku v náručí.
„Mišička moja, už mi nikdy neuteč! Vieš ako som sa o teba bála?!“ karhala pani Kopecká svoju dcéru. Ale jej slová stratili svoj pôvodný zmysel, pretože jej po lícach stekali slzy šťastia.
Matka s dcérou sa spoločne vracali domov. Miška úplne zabudla na boľavé koleno a aj na svoju túžbu po slobode, lebo hlavu mala plnú radostného stretnutia
