moja tvorba Katka: SKÚŠKA (poviedka)

Čas pomaly plynul, kým Lucia čakala na svoju priateľku Danielu. Spolu si naplánovali na tento deň dámsku jazdu. Vlastne to skôr bolo študentská jazda, lebo oni ešte neboli dámy (aspoň podľa veku), iba vysokoškoláčky.

„Konečne si tu! Ahoj!“ ozvala sa Lucia bez rozmýšľania, keď si v dverách cukrárne všimla svoju najlepšiu priateľku.

Túto cukráreň si vybrali kvôli špecifickým dôvodom. Najhlavnejší dôvod pri výbere bolo, že mala bezbariérový vchod.

Niečo však nebolo v poriadku, vždy veselá Daniela mala slzy v očiach. Márne sa snažila pôsobiť ako zvyčajne. Luciu tým neoklamala. Lucia Danielu a jej večného spoločníka, invalidný vozík, poznala od základnej. Preto hneď vedela, že úsmev na jej tvári je umelý, lebo sa neodráža aj v jej čokoládových očiach.

„Prepáč, ale vyzeráš hrozne. Čo sa stalo?“ spýtala sa starostlivá Lucia, ktorá všetko povedala na rovinu. Táto často až prehnaná úprimnosť bola znakom, že toto citlivé dievča má ozajstný záujem o svojich blízkych.

Lucia bola zdravá, ale aj tak boli veci, ktoré nedokáže. Hoci to boli nepodstatné veci, ale predsa len existovali. Napríklad trpezlivosť a vytrvalosť. Ak mala Lucia nejaký problém, obrátila pozornosť na inú cestu, bez hrboľov. V tomto Daniele závidela, lebo ak si Daniela niečo vzala do hlavy, tak to urobila. Ak tam boli ľahké prekážky, cez tie sa vyštverala, ťažké obišla. Ale nezabúdala pri tom na pôvodný zámer.

„Si v poriadku?“ spýtala sa znovu Lucia, lenže teraz svoju otázku trochu zmenila.

Daniela sa pomaly prisunula k Lucii a až teraz si Lucia všimla jej červené oči, ktoré svedčili o predchádzajúcom plači, ktorý netrval krátko a jeho intenzita bola dosť veľká.

Medzi priateľkami nastalo trápne ticho a mali ste pocit, že aj preplnená cukráreň stíchla alebo aspoň stlmila rozhovory.

Po chvíli, ktorá trvala nekonečne dlho sa Lucia rozhodla vstúpiť do ticha a narušiť ho. Vedela z vlastnej skúsenosti, že najlepšie ako odísť od nepríjemnej témy je otočiť tému na niečo iné a najlepšie, ak sa to týka niekoho iného. Tichý hlások hlboko v nej jej našepkával, že to zaberie aj teraz. Tak sa rozhovorila a slová z nej vychádzali svetelnou rýchlosťou, -- „Neuveríš, čo sa mi dnes stalo. Dnes sa mi prihovoril Peter. Vieš ten hrozne sexi chalan. Čakala som na skúšku a do toho bum. A ja hlúpa som mu povedala, že sa musím učiť. No nie som hlúpa? Neodpovedaj, to je rečnícka otázka.“

„Nie si hlúpa iba blbá,“ povedala Daniela a rozosmiala sa. Jej smiech roztopil ľady. Ľudia v cukrárni sa začali opäť rozprávať v pôvodnej hlasitosti. Ale najvýznamnejšie bolo, že Danieline oči sa znova začali smiať.

„To ti veľmi pekne ďakujem,“ povedala Lucia na ako roztrpčene, ale jej ústa sa pri tom usmievali.

Dievčatá si uvoľnene trkotali a doberali sa, čo vyvolávalo salvy smiechu ozývajúce sa od ich stola. Ale ani jedna nezačalo rozprávať o Danielinom trochu dramatickom príchode. Daniela chcela ešte počkať, kým si pokazí náladu a Lucia nemala záujem vyviesť priateľku z rovnováhy.

Ako čas stále viac utekal od príchodu. Daniela si uvedomovala, že v Lucii stúpa zvedavosť. Je normálne, že človek chce vedieť prečo ten druhý nebol sám sebou a ešte viac, keď niekomu na vás záleží. Daniela sa však bála, že spomienka by mohla pretrhnúť krehkú bránu jej sebakontroly a jej priateľka by videla, že plače ako malé decko. Na druhej strane cítila, že to musí niekomu povedať.

„Dobre“ prehodila akoby mimochodom Daniela. Zaskočená Lucia na ňu vyvalila oči.

„Dnes som mala aj ja skúšku.“ potichu povedala Daniela.

Lucia pochopila, že Daniela hovorí o tom, čo sa stalo pred príchodom sem. Nechala ju rozprávať, aj keď slová z nej vychádzali pomalšie ako pomaly.

–Veľmi som sa obávala skúšky, lebo diela a životopisy filozofov sa mi plietli, no aj tak som sa prihlásila na prvý termín. Chcela som to už mať z krku.

Do budovy univerzity som prišla v rovnakom čase ako niekoľko mojich spolužiakov. To znamenalo, že mám ešte najmenej polhodinu času. Totiž ja som si vybavila, že ma profesorka bude ústne skúšať, keďže sa mi ťažko písalo.

Bolo nás tam, aj so mnou, rovný tucet. Dvanásť filozofov, ktorí sa prihlásili na skúšku. Ďalší siedmi sa prihlásili asi na druhý termín.

Vozíkom som sa prisunula k Denise, ktorá sedela na konci radu a snažila som sa nadviazať rozhovor. Žiaľ neúspešne.

Odbila ma vetou, že sa musí učiť. Rešpektovala som túto nepravdivú výhovorku a stíchla som. V žiadnom prípade som nechcela byť tá, ktorá môže za to, že Denisa alebo niekto iný neurobil skúšku. Nepravdivá preto, že ak sa jej napríklad na počasie pýtal niektorý iný spolužiak spokojne odpovedala a nielen jedným slovom.

Nechala som to tak a ďalej som tomu nevenovala pozornosť. Aspoň pred spolužiakmi, lebo sa ma to dotklo. Ale zase oni ma v kuse ignorovali

Posledný klinec do rakvy mi zatĺkla Simona.

„Ideš písať, či odpovedať?“ spýtala sa ma nenútene.

„Odpovedať.“ pohotovo som odpovedala. Otázka ma zaskočila, ale bola som rada, že si ma niekto všíma.

„Aha,“ poznamenala. Z tónu akým to povedala som mala pocit, že sa musím brániť.

No skôr ako som stihla zareagovať sa ozval Ivan, -- „Pri ústnej ťa učiteľ navedie, zatiaľ čo pri písomnej si nato sám.“

„To máš pravdu. Ale ak si dutý ako ja ani učiteľ ti nepomôže,“ poznamenal Jakub, ktorý by pre zábavu urobil čokoľvek.

„Súhlasím s Jakubom. Ak si dutý, máš smolu. Daniela tebe sa žije, že ideš odpovedať,“ podotkla Denisa.

Našťastie vtedy prišla na poschodie profesorka s testami a moja trieda ju nasledovala do miestnosti, kde sa mal test písať. Našťastie preto, lebo ja by som sa už neovládala.

„Riadna výhoda. Vymeňme sa. Ty budeš odpovedať, ja chodiť,“ zamrmlala som si popod nos zatrpknuto.

Dvadsať minút trvalo, kým ma profesorka zavolala dnu. Dávala si pozor, aby mi spolužiaci nepovedali čo bolo v teste. Takže ich pustila až keď bol vozík so mnou v triede, lebo sa ma pýtala otázky z testu. Zo začiatku som na otázky nevedela odpovedať, lebo za dvadsať minút som sa úplne neukľudnila. Ale pri tretej otázke som sa dostala do svojho typického tempa a s mojimi odpoveďami bola spokojná. Na konci mi povedala, že sa nemám tak stresovať a poslala ma domov s tým, že mám béčko.

Profesorka pripisovala moje rozrušenie nervom a ja som jej to nevyvracala – uzavrela Daniela svoje rozprávanie.

„Ty kokso!“ bolo to jediné na čo sa Lucia zmohla.

Už Lucia chápala Danielin uslzený príchod, ale čo nechápala bol Danielin kľud na chodbe. Keby jej niekto niečo také povedal ona by vybuchla. Kamaráti-nekamaráti každý má vedieť kedy dosť.

„Mne to pripadá, že ti závidia, že máš určité výhody, keď si chorá. Alebo netolerancia? Nie si ako my, tak pre nás neexistuješ. Alebo rasizmus? Nech mi niekto povie, že rasizmus medzi chorými a zdravým neexistuje. Alebo je to strach, že ty si iná ako oni? Neviem. Podľa mňa z každého rožka troška,“ zakončila svoj monológ Lucia, pri ktorom sa snažila zaradiť Danieliných spolužiakov.

„Podľa mňa to závisť nie je, lebo inak by mi závideli aj ostatné ústupky. Neviem či ústupky sú dobrým pomenovaním. Predsa sú to len veci ako mi uľahčiť môj ťažší život,“ nadhodila Daniela.

„Ty moja chuderka,“ doberala si Lucia Danielu.

Dievčatá sa podpichovali dovtedy, dokým obe od smiechu neplakali.

„Zvedavosť si mi zamietla. Takže tvoji spolužiaci sú rasisti či netolerantní?“ spýtala sa Lucia a bola zvedavá, kde ich Daniela zaradí.

„Rasisti znie tak mrzko. Oni sú netolerantní. Aj tak si myslím, že medzi rasizmom a netoleranciou je veľmi tenká čiara.“

„Podľa mňa je to to isté, iba krajšie povedané“ zamiešala sa do škatuľkovania Lucia.

Daniele spadol zo srdca obrovský balvan, keď sa vyrozprávala. Zároveň bola Lucii veľmi vďačná, že jej problém nezľahčovala.

Po tejto zložitej téme nasledovali ľahšie. Ako napríklad plány na leto či ohováranie spoločných známych.

Dievčatá sa rozlúčili, keď sa už zvečerilo a obom pri odchode hral na perách úsmev.