Sklamaná dôvera (poviedka)

Zobudilo ma tiché cink, to mi môj mobil oznámil, že mám novú sms.

Pretrela som si oči a siahla po mobile. Dnes bude párty. Prídeš? – stálo na displeji. Prezrela som si detaily k správe a zistila som, že odosielateľom je Nataša Bučňanská.

Naty, ako sme Natašu volali, bola moja naj-naj kamoška. V sobotu sme boli spolu na inej párty a pekne sme to roztočili. Prišla som domov pripitá a po večierke. Fotrovci mi dali zaracha. Takže týždeň žiadne výlety s kamoškami.

Čo? – pohotovo som odpísala.

Chalani zo školy robia párty. Tak prídeš?

Mám zaracha. Zabudla si?

Malá komplikácia.

Čo malá kompilácia? Týždeň musím trčať doma.

Chuderka. Tak prídeš?

Ty asi nepočúvaš! Ako?

Zdrhneš.

Žartuješ?

Nie, ja som to už veľa ráz urobila.

Aké jednoduché. A problém je vyriešený. pomyslela som si sarkasticky a šmarila som mobil na posteľ.

O polhodinu mi Nataša zavolala a prezradila mi, ktorých chýb sa mám vyvarovať, keď chcem zdrhnúť z rodičovského domu.

Držala som sa plánu a nič som nepovedala. Okolo piatej som povedala, že si idem ľahnúť, lebo ma bolí hlava. Zožrali mi to.

Ja som sa zatiaľ v izbe upravila a čakala som, kým mi Naty hodí do okna kamienky.

Okolo ôsmej som už sedela s pohárom piva na béžovom gauči na chlapčenskej párty. Nudila som sa a sledovala som dievčatá, čo sedeli so mnou na gauči ako lajkujú a komentujú statusy na Facebooku. Tie baby mi boli povedomé. Prešla hádam celá večnosť, kým som si spomenula skade ich poznám. Lucia a Vanesa, ale neviem aké, vkuse na Facebooku niečo komentujú a zdieľajú. Pozdravila som ich a chcela som s nimi pokecať. Ale ony nič.

Tak som sa zdvihla a zamierila som do kuchyne. Cestou som vrazila do steny, lebo môj alkoholom zastretý  mozog mi vravel, že tam sú dvere.

„Ups,“ povedal niekto vedľa mňa, kým som sa štverala na nohy.

„Hej, ups.“ Zopakovala som ako papagáj.

„A ty si?“ spýtala som sa nahlúplo.

„Pekne si sa sťala. Ideme domov!“ zavelil otec.

„Robíš mi hanbu!“ zvrieskla som naňho, potužená alkoholom.

„O tom, kto komu robí hanbu, môžeme debatovať,“ odvrkol.

„Okamžite ma pusť!“ kričala som a môj výstup sledovalo celé osadenstvo párty.

„Tvoja mama počula od Michaely a tá počulo od Natálie, ktorá to náhodou začula v obchode, že sa tu má organizovať párty. Keď sme ťa nenašli v posteli, dali sme si dve a dve s mamou dokopy.“ Vysvetlil mi otec, hoci ho nik o vysvetlenie neprosil.

„Nenávidím ťa!“ sykla som a zamierila som ku kríkom, aby som uľavila svojmu žalúdku.

Zobudila som sa s riadnou migrénou a neisto som sa postavila na nohy.

Cestou k dverám mi došlo, čo som včera urobila. Spomienky mi vohnali slzy hanby do očí. Nechápala som ako som mohla tak ľahko zradiť ich dôveru. Utiecť z domu na hlúpu párty a navyše, keď mám na krku domáce väzenie. Čerešničkou na torte je stav v akom som domov navyše prišla. Nikdy som si nemyslela, že ma priatelia, tak ovplyvnia. Ale nikdy, nehovor nikdy“