MAMA (úvaha)

Matka je osoba, pre ktorú je život jej dieťaťa všetkým. Keď sa pozrieme do slovníka, prečítame si, že bolesť je nepríjemný telesný alebo psychický pocit. Ale aj tak bolesť je niekedy nádherná. Príkladom je bolesť matky, keď privádza nový život na svet. Pôrod je bolestivý, ale tá bolesť sa nevyrovná sekundám dokonalého šťastia, keď matka drží v rukách svoje práve narodené dieťa. Takýchto pocitov bolesti je v živote matky viac.

Mama, ako  dieťa, ktoré si celý život milovala, ti chcem poďakovať a odprosiť ťa za všetky spoločné bolesti života:

Za boľavé nohy, pretože najviac dostali zabrať v rokoch, keď si za mnou kráčala, dokiaľ som sa učila chodiť.  Nasledovala a sprevádzala si ma, aby som mala istotu, že ak rovnováhu stratím, ty ma zachytíš.

Za bolesti chrbta, ktoré si pociťovala, keď si sa nado mnou skláňala ku kolíske alebo aby si mi objatím mohla dodať pocit bezpečia a istoty.

Za nedostatok spánku v časoch, kedy som ťa budila svojim krikom pre zlé sny alebo v snahe nájsť u teba univerzálnu tabletku proti bolesti.

Za bolesti rúk počas dní, keď si ma s láskou privinula do náručia, nosila po svete alebo si ma potleskom povzbudzovala pri mojich lepších aj horších vystúpeniach.

Za boľavé dlane, pomocou ktorých si ma prinavracala na správnu cestu. Tie dlane a výchovné zaucho ťa bolelo a trápilo aj dlho po tom, čo som ja na to zabudla.

Za “bolesti brucha“, počas mojich skúšok a dôležitých chvíľ v mojom živote. Tŕpla si spolu so mnou a mala si nervy aj za mňa, hoci sa ťa to priamo netýkalo.

Za boľavé srdce, pretože viac ráz som spravila niečo, čím som ti ublížila, ale ty si mi vždy aj napriek tomu vedela odpustiť.

Za bolesti hlavy, keď si ma celé noci a dni čakávala, kedy sa mi konečne uráči prísť domov.

Za unavené uší, ktorými si počúvala moje starosti a radosti.

Za boľavé pery, ktorými si mi dávala sladký božtek, a tak si mi prejavovala zas a znova svoju lásku.

Za unavené oči, pretože si nimi dávala na mňa pozor a striehla či som v poriadku.

Za chvíľkové straty hlasu, keď si ma upozorňovala na nesprávnosť môjho konania alebo aj vtedy, keď si mi spievala uspávanky, aby si mi privolala sladký spánok.

Za bolestí líc, keď si sa na mňa plná lásky a pýchy šťastne od ucha k uchu usmievala a smiala si sa na mojich skomolených slovách a nevydarených činoch.

Vďaka, že tých šťastných bolestí bolo tak veľa a tých menej šťastných tak málo. Ďakujem každej mame, že je ochotná podstúpiť tieto bolesti pre svoje dieťa.

SKÚŠKA (poviedka)

Čas pomaly plynul, kým Lucia čakala na svoju priateľku Danielu. Spolu si naplánovali na tento deň dámsku jazdu. Vlastne to skôr bolo študentská jazda, lebo oni ešte neboli dámy (aspoň podľa veku), iba vysokoškoláčky.

„Konečne si tu! Ahoj!“ ozvala sa Lucia bez rozmýšľania, keď si v dverách cukrárne všimla svoju najlepšiu priateľku.

Túto cukráreň si vybrali kvôli špecifickým dôvodom. Najhlavnejší dôvod pri výbere bolo, že mala bezbariérový vchod.

Niečo však nebolo v poriadku, vždy veselá Daniela mala slzy v očiach. Márne sa snažila pôsobiť ako zvyčajne. Luciu tým neoklamala. Lucia Danielu a jej večného spoločníka, invalidný vozík, poznala od základnej. Preto hneď vedela, že úsmev na jej tvári je umelý, lebo sa neodráža aj v jej čokoládových očiach.

„Prepáč, ale vyzeráš hrozne. Čo sa stalo?“ spýtala sa starostlivá Lucia, ktorá všetko povedala na rovinu. Táto často až prehnaná úprimnosť bola znakom, že toto citlivé dievča má ozajstný záujem o svojich blízkych.

Lucia bola zdravá, ale aj tak boli veci, ktoré nedokáže.  Hoci to boli nepodstatné veci, ale predsa len existovali. Napríklad trpezlivosť a vytrvalosť. Ak mala Lucia nejaký problém, obrátila pozornosť na inú cestu, bez hrboľov. V tomto Daniele závidela, lebo ak si Daniela niečo vzala do hlavy, tak to urobila. Ak tam boli ľahké prekážky, cez tie sa vyštverala, ťažké obišla. Ale nezabúdala pri tom na pôvodný zámer.

„Si v poriadku?“ spýtala sa znovu Lucia, lenže teraz svoju otázku trochu zmenila.

Daniela sa pomaly prisunula k Lucii a až teraz si Lucia všimla jej červené oči, ktoré svedčili o predchádzajúcom plači, ktorý netrval krátko a jeho intenzita bola dosť veľká.

Medzi priateľkami nastalo trápne ticho a mali ste pocit, že aj preplnená cukráreň stíchla alebo aspoň stlmila rozhovory.

Po chvíli, ktorá trvala nekonečne dlho sa Lucia rozhodla vstúpiť do ticha a narušiť ho. Vedela z vlastnej skúsenosti, že najlepšie ako odísť od nepríjemnej témy je otočiť tému na  niečo iné a najlepšie, ak sa to týka niekoho iného. Tichý hlások hlboko v nej jej našepkával, že to zaberie aj teraz. Tak sa rozhovorila a slová z nej vychádzali svetelnou rýchlosťou, -- „Neuveríš, čo sa mi dnes stalo. Dnes sa mi prihovoril Peter. Vieš ten hrozne sexi chalan. Čakala som na skúšku a do toho bum. A ja hlúpa som mu povedala, že sa musím učiť. No nie som hlúpa? Neodpovedaj, to je rečnícka otázka.“

„Nie si hlúpa iba blbá,“ povedala Daniela a rozosmiala sa. Jej smiech roztopil ľady. Ľudia v cukrárni sa začali opäť rozprávať v pôvodnej hlasitosti. Ale najvýznamnejšie bolo, že Danieline oči sa znova začali smiať.

„To ti veľmi pekne ďakujem,“ povedala Lucia na ako roztrpčene, ale jej ústa sa pri tom usmievali.

Dievčatá si uvoľnene trkotali a doberali sa, čo vyvolávalo salvy smiechu ozývajúce sa od ich stola. Ale ani jedna  nezačalo rozprávať o Danielinom trochu dramatickom príchode. Daniela chcela ešte počkať, kým si pokazí náladu a Lucia nemala záujem vyviesť priateľku z rovnováhy.

Ako čas stále viac utekal od príchodu. Daniela si uvedomovala, že v Lucii stúpa zvedavosť. Je normálne, že človek chce vedieť prečo ten druhý nebol sám sebou a ešte viac, keď niekomu na vás záleží. Daniela sa však bála, že spomienka by mohla pretrhnúť krehkú bránu jej sebakontroly a jej priateľka by videla, že plače ako malé decko. Na druhej strane cítila, že to musí niekomu povedať.

„Dobre“ prehodila akoby mimochodom Daniela. Zaskočená Lucia na ňu vyvalila oči.

 „Dnes som mala aj ja skúšku.“ potichu povedala Daniela.

Lucia pochopila, že Daniela hovorí o tom, čo sa stalo pred príchodom sem. Nechala ju rozprávať, aj keď slová z nej vychádzali pomalšie ako pomaly.

 –Veľmi som sa obávala skúšky, lebo diela a životopisy filozofov sa mi plietli, no aj tak som sa prihlásila na prvý termín. Chcela som to už mať z krku.

Do budovy univerzity som prišla v rovnakom čase ako niekoľko mojich spolužiakov. To znamenalo, že mám ešte najmenej  polhodinu času. Totiž ja som si vybavila, že ma profesorka bude ústne skúšať, keďže sa mi ťažko písalo.

Bolo nás tam, aj so mnou, rovný tucet. Dvanásť filozofov, ktorí sa prihlásili na skúšku. Ďalší siedmi sa prihlásili asi na druhý termín.

Vozíkom som sa prisunula k Denise, ktorá sedela na konci radu a snažila som sa nadviazať rozhovor. Žiaľ neúspešne.

Odbila ma vetou, že sa musí učiť. Rešpektovala som túto nepravdivú výhovorku a stíchla som. V žiadnom prípade som nechcela byť tá, ktorá môže za to, že Denisa alebo niekto iný neurobil skúšku. Nepravdivá preto, že ak sa jej napríklad na počasie pýtal niektorý iný spolužiak spokojne odpovedala a nielen jedným slovom.

Nechala som to tak a ďalej som tomu nevenovala pozornosť. Aspoň pred spolužiakmi, lebo sa ma to dotklo. Ale zase oni ma v kuse ignorovali

Posledný klinec do rakvy mi zatĺkla Simona.

„Ideš písať, či odpovedať?“ spýtala sa ma nenútene.

„Odpovedať.“ pohotovo som odpovedala. Otázka ma zaskočila, ale bola som rada, že si ma niekto všíma.

„Aha,“ poznamenala. Z tónu akým to povedala som mala pocit, že sa musím brániť.

No skôr ako som stihla zareagovať sa ozval Ivan, -- „Pri ústnej ťa učiteľ navedie, zatiaľ čo pri písomnej si nato sám.“

„To máš pravdu. Ale ak si dutý ako ja ani učiteľ ti nepomôže,“ poznamenal Jakub, ktorý by pre zábavu urobil čokoľvek.

„Súhlasím s Jakubom. Ak si dutý, máš smolu. Daniela tebe sa žije, že ideš odpovedať,“ podotkla Denisa.

Našťastie vtedy prišla na poschodie profesorka s testami a moja trieda ju nasledovala do miestnosti, kde sa mal test písať. Našťastie preto, lebo ja by som sa už neovládala.

„Riadna výhoda. Vymeňme sa. Ty budeš odpovedať, ja chodiť,“ zamrmlala som si popod nos zatrpknuto.

Dvadsať minút trvalo, kým ma profesorka zavolala dnu. Dávala si pozor, aby mi spolužiaci nepovedali čo bolo v teste. Takže ich pustila až keď bol vozík so mnou v triede, lebo sa ma pýtala otázky z testu. Zo začiatku som na otázky nevedela odpovedať, lebo za dvadsať minút som sa úplne neukľudnila. Ale pri tretej otázke som sa dostala do svojho typického tempa a s mojimi odpoveďami bola spokojná. Na konci mi povedala, že sa nemám tak stresovať a poslala ma domov s tým, že mám béčko.

Profesorka pripisovala moje rozrušenie nervom a ja som jej to nevyvracala – uzavrela Daniela  svoje rozprávanie.

„Ty kokso!“  bolo to jediné na čo sa Lucia zmohla.

Už Lucia chápala Danielin uslzený príchod, ale čo nechápala bol Danielin kľud na chodbe. Keby jej niekto niečo také povedal ona by vybuchla. Kamaráti-nekamaráti každý má vedieť kedy dosť.

„Mne to pripadá, že ti závidia, že máš určité výhody, keď si chorá. Alebo netolerancia? Nie si ako my, tak pre nás neexistuješ. Alebo rasizmus? Nech mi niekto povie, že rasizmus medzi chorými a zdravým neexistuje. Alebo je to strach, že ty si iná ako oni? Neviem. Podľa mňa z každého rožka troška,“ zakončila svoj monológ Lucia, pri ktorom sa snažila zaradiť Danieliných spolužiakov.

„Podľa mňa to závisť nie je, lebo inak by mi závideli aj ostatné ústupky. Neviem či ústupky sú dobrým pomenovaním. Predsa sú to len veci ako mi uľahčiť môj ťažší život,“ nadhodila Daniela.

„Ty moja chuderka,“ doberala si Lucia Danielu.

Dievčatá sa podpichovali dovtedy, dokým obe od smiechu neplakali.

 „Zvedavosť si mi zamietla. Takže tvoji spolužiaci sú rasisti či netolerantní?“ spýtala sa Lucia a bola zvedavá, kde ich Daniela zaradí.

„Rasisti znie tak mrzko. Oni sú netolerantní. Aj tak si myslím, že medzi rasizmom a netoleranciou je veľmi tenká čiara.“

„Podľa mňa je to to isté, iba krajšie povedané“ zamiešala sa do škatuľkovania Lucia.

Daniele spadol zo srdca obrovský balvan, keď sa vyrozprávala. Zároveň bola Lucii veľmi vďačná, že jej problém nezľahčovala.

Po tejto zložitej téme nasledovali ľahšie. Ako napríklad plány na leto či ohováranie spoločných známych.

Dievčatá sa rozlúčili, keď sa už zvečerilo a obom pri odchode hral na perách úsmev.

Čas pomaly plynul, kým Lucia čakala na svoju priateľku Danielu. Spolu si naplánovali na tento deň dámsku jazdu. Vlastne to skôr bolo študentská jazda, lebo oni ešte neboli dámy (aspoň podľa veku), iba vysokoškoláčky.

„Konečne si tu! Ahoj!“ ozvala sa Lucia bez rozmýšľania, keď si v dverách cukrárne všimla svoju najlepšiu priateľku.

Túto cukráreň si vybrali kvôli špecifickým dôvodom. Najhlavnejší dôvod pri výbere bolo, že mala bezbariérový vchod.

Niečo však nebolo v poriadku, vždy veselá Daniela mala slzy v očiach. Márne sa snažila pôsobiť ako zvyčajne. Luciu tým neoklamala. Lucia Danielu a jej večného spoločníka, invalidný vozík, poznala od základnej. Preto hneď vedela, že úsmev na jej tvári je umelý, lebo sa neodráža aj v jej čokoládových očiach.

„Prepáč, ale vyzeráš hrozne. Čo sa stalo?“ spýtala sa starostlivá Lucia, ktorá všetko povedala na rovinu. Táto často až prehnaná úprimnosť bola znakom, že toto citlivé dievča má ozajstný záujem o svojich blízkych.

Lucia bola zdravá, ale aj tak boli veci, ktoré nedokáže.  Hoci to boli nepodstatné veci, ale predsa len existovali. Napríklad trpezlivosť a vytrvalosť. Ak mala Lucia nejaký problém, obrátila pozornosť na inú cestu, bez hrboľov. V tomto Daniele závidela, lebo ak si Daniela niečo vzala do hlavy, tak to urobila. Ak tam boli ľahké prekážky, cez tie sa vyštverala, ťažké obišla. Ale nezabúdala pri tom na pôvodný zámer.

„Si v poriadku?“ spýtala sa znovu Lucia, lenže teraz svoju otázku trochu zmenila.

Daniela sa pomaly prisunula k Lucii a až teraz si Lucia všimla jej červené oči, ktoré svedčili o predchádzajúcom plači, ktorý netrval krátko a jeho intenzita bola dosť veľká.

Medzi priateľkami nastalo trápne ticho a mali ste pocit, že aj preplnená cukráreň stíchla alebo aspoň stlmila rozhovory.

Po chvíli, ktorá trvala nekonečne dlho sa Lucia rozhodla vstúpiť do ticha a narušiť ho. Vedela z vlastnej skúsenosti, že najlepšie ako odísť od nepríjemnej témy je otočiť tému na  niečo iné a najlepšie, ak sa to týka niekoho iného. Tichý hlások hlboko v nej jej našepkával, že to zaberie aj teraz. Tak sa rozhovorila a slová z nej vychádzali svetelnou rýchlosťou, -- „Neuveríš, čo sa mi dnes stalo. Dnes sa mi prihovoril Peter. Vieš ten hrozne sexi chalan. Čakala som na skúšku a do toho bum. A ja hlúpa som mu povedala, že sa musím učiť. No nie som hlúpa? Neodpovedaj, to je rečnícka otázka.“

„Nie si hlúpa iba blbá,“ povedala Daniela a rozosmiala sa. Jej smiech roztopil ľady. Ľudia v cukrárni sa začali opäť rozprávať v pôvodnej hlasitosti. Ale najvýznamnejšie bolo, že Danieline oči sa znova začali smiať.

„To ti veľmi pekne ďakujem,“ povedala Lucia na ako roztrpčene, ale jej ústa sa pri tom usmievali.

Dievčatá si uvoľnene trkotali a doberali sa, čo vyvolávalo salvy smiechu ozývajúce sa od ich stola. Ale ani jedna  nezačalo rozprávať o Danielinom trochu dramatickom príchode. Daniela chcela ešte počkať, kým si pokazí náladu a Lucia nemala záujem vyviesť priateľku z rovnováhy.

Ako čas stále viac utekal od príchodu. Daniela si uvedomovala, že v Lucii stúpa zvedavosť. Je normálne, že človek chce vedieť prečo ten druhý nebol sám sebou a ešte viac, keď niekomu na vás záleží. Daniela sa však bála, že spomienka by mohla pretrhnúť krehkú bránu jej sebakontroly a jej priateľka by videla, že plače ako malé decko. Na druhej strane cítila, že to musí niekomu povedať.

„Dobre“ prehodila akoby mimochodom Daniela. Zaskočená Lucia na ňu vyvalila oči.

 „Dnes som mala aj ja skúšku.“ potichu povedala Daniela.

Lucia pochopila, že Daniela hovorí o tom, čo sa stalo pred príchodom sem. Nechala ju rozprávať, aj keď slová z nej vychádzali pomalšie ako pomaly.

 –Veľmi som sa obávala skúšky, lebo diela a životopisy filozofov sa mi plietli, no aj tak som sa prihlásila na prvý termín. Chcela som to už mať z krku.

Do budovy univerzity som prišla v rovnakom čase ako niekoľko mojich spolužiakov. To znamenalo, že mám ešte najmenej  polhodinu času. Totiž ja som si vybavila, že ma profesorka bude ústne skúšať, keďže sa mi ťažko písalo.

Bolo nás tam, aj so mnou, rovný tucet. Dvanásť filozofov, ktorí sa prihlásili na skúšku. Ďalší siedmi sa prihlásili asi na druhý termín.

Vozíkom som sa prisunula k Denise, ktorá sedela na konci radu a snažila som sa nadviazať rozhovor. Žiaľ neúspešne.

Odbila ma vetou, že sa musí učiť. Rešpektovala som túto nepravdivú výhovorku a stíchla som. V žiadnom prípade som nechcela byť tá, ktorá môže za to, že Denisa alebo niekto iný neurobil skúšku. Nepravdivá preto, že ak sa jej napríklad na počasie pýtal niektorý iný spolužiak spokojne odpovedala a nielen jedným slovom.

Nechala som to tak a ďalej som tomu nevenovala pozornosť. Aspoň pred spolužiakmi, lebo sa ma to dotklo. Ale zase oni ma v kuse ignorovali

Posledný klinec do rakvy mi zatĺkla Simona.

„Ideš písať, či odpovedať?“ spýtala sa ma nenútene.

„Odpovedať.“ pohotovo som odpovedala. Otázka ma zaskočila, ale bola som rada, že si ma niekto všíma.

„Aha,“ poznamenala. Z tónu akým to povedala som mala pocit, že sa musím brániť.

No skôr ako som stihla zareagovať sa ozval Ivan, -- „Pri ústnej ťa učiteľ navedie, zatiaľ čo pri písomnej si nato sám.“

„To máš pravdu. Ale ak si dutý ako ja ani učiteľ ti nepomôže,“ poznamenal Jakub, ktorý by pre zábavu urobil čokoľvek.

„Súhlasím s Jakubom. Ak si dutý, máš smolu. Daniela tebe sa žije, že ideš odpovedať,“ podotkla Denisa.

Našťastie vtedy prišla na poschodie profesorka s testami a moja trieda ju nasledovala do miestnosti, kde sa mal test písať. Našťastie preto, lebo ja by som sa už neovládala.

„Riadna výhoda. Vymeňme sa. Ty budeš odpovedať, ja chodiť,“ zamrmlala som si popod nos zatrpknuto.

Dvadsať minút trvalo, kým ma profesorka zavolala dnu. Dávala si pozor, aby mi spolužiaci nepovedali čo bolo v teste. Takže ich pustila až keď bol vozík so mnou v triede, lebo sa ma pýtala otázky z testu. Zo začiatku som na otázky nevedela odpovedať, lebo za dvadsať minút som sa úplne neukľudnila. Ale pri tretej otázke som sa dostala do svojho typického tempa a s mojimi odpoveďami bola spokojná. Na konci mi povedala, že sa nemám tak stresovať a poslala ma domov s tým, že mám béčko.

Profesorka pripisovala moje rozrušenie nervom a ja som jej to nevyvracala – uzavrela Daniela  svoje rozprávanie.

„Ty kokso!“  bolo to jediné na čo sa Lucia zmohla.

Už Lucia chápala Danielin uslzený príchod, ale čo nechápala bol Danielin kľud na chodbe. Keby jej niekto niečo také povedal ona by vybuchla. Kamaráti-nekamaráti každý má vedieť kedy dosť.

„Mne to pripadá, že ti závidia, že máš určité výhody, keď si chorá. Alebo netolerancia? Nie si ako my, tak pre nás neexistuješ. Alebo rasizmus? Nech mi niekto povie, že rasizmus medzi chorými a zdravým neexistuje. Alebo je to strach, že ty si iná ako oni? Neviem. Podľa mňa z každého rožka troška,“ zakončila svoj monológ Lucia, pri ktorom sa snažila zaradiť Danieliných spolužiakov.

„Podľa mňa to závisť nie je, lebo inak by mi závideli aj ostatné ústupky. Neviem či ústupky sú dobrým pomenovaním. Predsa sú to len veci ako mi uľahčiť môj ťažší život,“ nadhodila Daniela.

„Ty moja chuderka,“ doberala si Lucia Danielu.

Dievčatá sa podpichovali dovtedy, dokým obe od smiechu neplakali.

 „Zvedavosť si mi zamietla. Takže tvoji spolužiaci sú rasisti či netolerantní?“ spýtala sa Lucia a bola zvedavá, kde ich Daniela zaradí.

„Rasisti znie tak mrzko. Oni sú netolerantní. Aj tak si myslím, že medzi rasizmom a netoleranciou je veľmi tenká čiara.“

„Podľa mňa je to to isté, iba krajšie povedané“ zamiešala sa do škatuľkovania Lucia.

Daniele spadol zo srdca obrovský balvan, keď sa vyrozprávala. Zároveň bola Lucii veľmi vďačná, že jej problém nezľahčovala.

Po tejto zložitej téme nasledovali ľahšie. Ako napríklad plány na leto či ohováranie spoločných známych.

Dievčatá sa rozlúčili, keď sa už zvečerilo a obom pri odchode hral na perách úsmev.