Sľub (fantasy)

Zem, malá modrá planétka, na ktorej je možný život. Žijú tu živé bytosti so schopnosťou myslieť a pracovať.

Ľudia.

Ale sú tu naozaj sami?

Na Zemi nežije jedine človek, ale aj veľa tvorov, ktoré sa podobajú človeku, ale pri podobe sa to končí.

Líšia sa od človeka vlastnosťami, tým aké sú.

Sú iné. Odlišné v tom, že sú: krásne, nesmrteľné, múdre... ale aj kruté, zlé, bezcitné, chladnokrvné, závistlivé, sebecké, prešibané...

Tieto tvory vznikli väčšinou z mágie. Vznikli tritisíc rokov pred našim letopočtom, keď ešte kmene medzi sebou súperili.

Tieto tvory sa málokedy miešajú s ľuďmi, pretože ľudia boli pre nich menejcenné stvorenia s vysokou mierou inteligencie a so schopnosťou rozhodovania sa a následného výberu medzi dobrom a zlom.

Medzi tieto nemilosrdné tvory patria: upíry, vlkolaci, morskí ľudia, vtáčí ľudia...

Každý kmeň chcel veľa silných „vojakov“, aby mohol mať nové územia a bol lepší ako druhý kmeň, a tak tieto tvory vznikali a vznikali až ich bolo viac ako ľudí.

Súperili o banality, napríklad: územie, nerasty, zvieratá, postavenie, ženy, alebo len tak, lebo sa im chcelo, zo zábavy.

Aspoň tvory si to mysleli, veď môže byť toto, tieto poklady pre chvíľu, pre niekoho dôležité, ak žije večne?

Lenže tvory po čase zistili, že to chcú tiež. Chcú mať všetko najlepšie, najkrajšie, najvzácnejšie, nech to stojí čo chce. Chcú byť prvý vo všetkom, v hocičom. Začali útočiť na ľudí, kradnúť ich majetky a zabíjať ich.

Až sa ich ľudia začali báť, dištancovali sa od nich.

Dnes žije týchto tvorov veľmi málo a súperia medzi sebou. Ľudí majú už dosť, lebo oproti nim sú krehkí, menejcenní, no v skutočnosti im závidia, že si vedia naplno užiť krátky život. 

Jedným s týchto tvorov som aj ja, som upír.

A hoci dodržiavam všetky zásady, zistila som, že sa mýlim. Nielen v tom, že môžem všetko, a že je prirodzené chcieť všetko len to najlepšie, ale aj v chápaní iných, iných tvorov a ľudí. Pravidlá nás učia, že ostatné tvory sú zlé. Ale čo ak sa mýlia?

Lenže ja som sa rozhodla, úplne dobrovoľne a pri plnom vedomí žiť medzi ľuďmi, zaradiť sa medzi nich a byť ako oni, hoci len na chvíľu.

Priznávam, malo to nejaký cieľ. Ale ten som spoznala až neskôr.

Ešte jednu vec som urobila, o ktorej som si myslela, že mne sa toto stať nemôže. Do iného, vraj zlého, tvora som sa zaľúbila.

Volám sa Samantha, svoje priezvisko už neviem, lebo za tie roky čo som žila som mala veľa priezvisk a tie sa mi pomiešali. Tak neviem, či som bola Bordová, Pierová, Malá, Marušková...

Mám sedemnásť rokov a tento vek mám neuveriteľných dvesto rokov, ale svoj dátum narodenia som zabudla, iba sa domnievam, že to bol piaty. október.

Narodila som sa v Edinburgu v Anglicku, ale keď som mala dva roky presťahovali sme sa do Verony v Taliansku. Bola som vytúžené dieťa rodičov.

James, môj otec, bol zavalitý úspešný obchodník a Jeannette, moja matka, bola francúzska učiteľka, ktorá si sem prišla hľadať urodzeného a bohatého manžela.

Otec túžil mať syna, ibaže musel sa zmieriť s tým, že sa mu narodila prekrásna a utešená slečna ako lusk. Ale to mu neprekážalo, pretože ma vychovával ako chlapca, ktorého nikdy nemal. Učil ma biť, strieľať zo zbrane, jazdiť na koni...

Mama ma naopak vychovávala ako pravú dámu, oddanú a dobrú manželku, ktorá musela vždy brať ohľad na manžela a vkuse sa mu musela s ochotou podriadiť.

Navzájom si často protirečili a hádali sa. Až nakoniec to mama vzdala, vychovával ma iba otec. Bolo som jeho miláčik.

Po rokoch mama otehotnela a zase porodila dcéru. Lenže pôrod bol komplikovaný a ona krátko po pôrode mojej sestry Lujzy zomrela na otravu krvi a problémy spôsobené ťažkým a vyčerpávajúcim pôrodom.

Netrvalo ani mesiac a otec sa znovu oženil s bohatou zlatokopkou z predmestia, so Sarah. Ktorej záležalo len na tom aby majetok našej rodiny rástol a bolo jej jedno komu tým ublížila. Účel svätí prostriedky.

1. kapitola

„Ďakujem. O podrobnostiach neskôr, ale všetko je prichystané. Tak sa maj.“ povedal blonďavý krásavec do telefónu a zložil.

Tým krásavcom v šortkách a kvietkovanej košeli s krátkym rukávom bol Max. Max mi bol ako brat a navyše mi rád pomáhal. Podal mi pomocnú ruku už nespočetne veľa krát a nikdy mu to nevadilo.

„Kto to bol?“ spýtala som sa, aby reč nestála.

Chcela som začať komunikáciu medzi nami, bolo mi jedno o čom, lebo v poslednom čase bola medzi nami nejaká bariéra, na ktorej zlyhali naše pokusy nadviazať spoločnú reč. Čiastočne to bola Maxova chyba, lebo predo mnou niečo tajil. Niečo, čo mi chcel povedať, až keď si tým bude stopercentne istý. Ja nemám rada prekvapenia, preto chcem zistiť, kde je pes zakopaný.

Pre tento dôvod sa hádame ako psi.

„Si zvedavá?“ spýtal sa ma a vychutnával si každé slovu, čo mu vyšlo z úst.

„Nepretvaruj sa.“ zavrčala som, ale potom som pokojne dodala, – „Poznáš ma. Vieš, že som zvedavá a netrpezlivá.“

„Už mám po krk našich hádok pre nič. Zajtra ti všetko poviem, ale musím si ešte niečo zariadiť.“ prisľúbil mi a nebral na ohľad moje slová.

„Ako povieš.“ povedala som Maxovmu chrbtu, ktorý sa strácal vo dverách.

Vždy je tak ako ty chceš. trpko som si pomyslela.

...

„Samantha, už ti to konečne prezradím.“ zastrájal sa.

„Už by bolo na čase.“ neprívetivo som dodala.

„Prepáč, že som bol taký tajomný. Musíš mi niečo sľúbiť.“ začal.

„Sľúbiť a čo?“ nabádala som ho aby pokračoval.

„Sľúbiť, že... No, že...“

„Max, kľudne to povedz. Predsa, ak ti to urobí radosť, ja sľúbim hocičo.“ priznala som sa.

Max sa na mňa usmial a pomaly zo seba vysúkal, – „Samantha, vieš, že ma vždy trápilo, že som iný. Ľudom sa chcem podobať. Preto som vymyslel, že sa budeme správať ako ľudia aj medzi nimi žiť.“

„Ale veď to robíme stále.“ nechápavo som poznamenala.

„Hej, ale...“

„Aké ale! Veď sme s ľuďmi! Pracujeme ako ľudia! Žijeme ako ľudia! Čo ešte chceš?!“ neovládla som sa.

Keď som videla smutný výraz na jeho tvári, dodala som, – Max, síce mi je to ľúto, ale to nezmeníš. My nie sme ľudia. Ľudia sa nás báli, boja a budú sa nás báť. Ale ak chceš, môžeme ešte niečo skúsiť. Čo som ti to mala sľúbiť?“

Max mi vysvetlil svoj plán a ja som s ním kvôli nemu súhlasila.

2. kapitola

Došla som na Zabudnutú lúku s neblahým pocitom, že sa niečo stalo.

Keď som ho tam videla ležať na tráve, srdce mi od žiaľu puklo a v panike som sa k nemu rútila s tichou modlitbou doznievajúcou na perách, ktorá znela: Max, prosím, len mi ži a buď v poriadku.

Pri pohľade zblízka som zistila, že mu z hrude trčí dubová dýka a krv na jeho košeli už zaschýnala.

„Max, Max!“ volala som na svojho „staršieho brata“, z vedomím, že mu už nijak nepomôžem.

Túžobne som sa pozerala okolo seba či náhodou neuvidím tvora, čo mu to urobil. Čo ho zabil. Hoci nijakého som necítila a vedela som, že už ho asi nikdy nenájdem.

Chcela som zabíjať, ale moje srdce mi vravelo, že nemôžem. To by znamenalo sklamať Maxa.

Porušiť slovo, čo som mu pred rokmi dala, že nikoho nezabijem, ak to nebude nutné.

A navyše jemu by sa to nepáčilo, on bol typ dobráka, ale často aj rojka, ktorého uznanie bolo to po čom každý túžil a ja som chcela aby bol na mňa hrdý.

Ale Max už nie je, no toto som si nechcela a nemohla pripustiť.

Ctila som sa hrozne, pretože Maxa som mala veľmi rada a vedomie, že umiera, že ho niekto zabil, a ja mu nemôžem nijako pomôcť ma mučilo.

 Nepomohla by mu ani moja krv, hoci liečila, pretože som ho našla až príliš neskoro.

„Sam, sľúb mi prosím...“ začula som hlas.

Kto to bol? Veď tu nik nie je. čudovala som sa, či ma klamú vlastné zmysli, alebo  niekto naozaj prehovoril.

Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že to hovorí Max. Ten Max, ktorý mal byť už mŕtvi.

Jeho hlas znel neprirodzene. Cudzo, slabo, tupo... Hovoril veľmi ticho, takže som sa k nemu musela nahnúť, – „...že toho tvora nebudeš hľadať a neublížiš mu, ak ho, nedajbože, nájdeš. Prosím, neplač, ja viem, že budeš šťastná a ešte o jednu vec ťa žiadam. Splň sľub, čo si mi dala pred mesiacom. Zbohom a maj sa krásne, ty moje slniečko.“

Upíry, aspoň ja a spol. nezomrieme hneď, ešte polhodinu sa trápime, kým navždy odídeme. Je to cena za večný život. Ak je tvor milý môže mu dať ranu z milosti takú silnú, že odpadne a nemusí zažiť skutočnú nemohúcnosť. Po tomto údere sa už nepreberie, nikdy.

Ale tento upír milý nebol.

Toto poznanie ma nachvíľu odpútalo a rozmýšľala som nad tým, čo by som robila na mieste vraha, neuvedomujúc si scénu, čo sa diala pred mojimi očami. Z otupujúcich úvah som sa prebrala až moc neskoro, keď už bolo po všetkom.

Max sa práve zmenil na prah a ten vietor rozfúkal a jediné čo mi ostalo z neho bola ručne vyrezávaná dubová dýka, bola Maxova. Pamätám si, keď ju Max vyrezal, bol taký hrdí na seba, že to zvládol, a že sa tvarom podobá naozajstnej útočnej dýke.

Ja som sa kŕčovito triasla od vzlykov, ktoré ma premáhali a stále som si v mysli opakovala jedno slovo: sľubujem.

Lenže útechu mi neprinieslo.

Prach a následne nič. Spôsobil to jed, ktorý aj mne koluje v žilách. Po tých, čo sa podobajú mne nezostanú žiadne stopy, toto plní každý „môj klon“. Je to nepísané pravidlo. Upír, zdá sa mi, že taký či onaký, strekne už do mŕtvej koristi jed vďaka ktorému sa korisť (človek alebo zviera) rozpadne na prah. Lenže tvorovi strekne tento jed ešte za živa, vtedy mu ublížiť nemôže, ale keď zomrie, už tú moc má.

Znamená to pre niektorých niečo ako víťazstvo, hoci zvrátené. Cítia sa po tom silný a najlepší.

No, rodina, tí čo ho milujú, zistia, že zmizol. Nič po ňom neostane, iba oči pre plač. Ako mne, iba dýka, spomienky a slzy, ktoré sa nekompromisne derú von.

Nemohla som uveriť, že Max tu už nie je.

Môj Max je nadobro preč.

Na lúke vedľa Maxa bolo jazierko. V tomto jazierku som si drhla ruky, hoci som si bola istá, že na nich nemám ani kvapku Maxovej krvi.

Taký ako my nekrvácajú. Krv prijímajú, ale von, preč z ich tela, sa dostať nemôže. Môže sa v jednom prípade, ak im pri zabití prebodnete naskrz srdce.

Keď som sa zadívala na svoj odraz v jazierku bola som zdesená a takmer som sa sama seba zľakla. Bola som naklonená tak tesne nad jazierko, že moje dlhé plavé vlasy sa dotýkali vody, robili jemné kruhy na hladine, a niektoré pramene boli čiastočne pod vodou. Moje nádherné vlasy boli mokré, takže nevyzerali tak krásne ako inokedy. Neboli lesklé a voda navyše spôsobila, že kučery na koncoch vlasov sa mi vyrovnali. Moja tvár vyzerala najhoršie, oči som mala červené od plaču a po mojej svetlej pokožke stekali slzy a zanechávali za sebou čierne šmuhy. Predtým som sa namaľovala, na oči som si dala riasenku a dopadlo to takto. Tenké a priemerne vysoké telo sa mi triaslo od náreku a výrazne sa nakláňalo. Kvetinové letné šaty na ramienkach som si zmáčala, ale na to som kašlala. V rukách som tak tuho zvierala Maxovu dýku, až drevo začalo protestne vŕzgať.

Tento zvuk ma prebral z agónie, dýku som si odložila a odišla som z tohto miesta, ktoré páchlo po smrti a žiali.

...

Písal sa rok 1812, keď som nahnevane vyšla do koča, ktorý ťahali dva vraníky z našej stajne.

Otec vybral najkrajšie kone z našej stajne, Bobyho a Búrku, ktorá patrila mne, aby nás reprezentovali.

Nahnevaná som bola na otca, lebo sa za mojim chrbtom dohodol s jedným veľmi vplyvným a vysoko postaveným obchodníkom, že sa vydám za jeho syna Andreja.

Andrej nebol chlapec, ktorý by sa mi páčil, ale všetky dievčatá sa snažili vtrieť do jeho priazne. Na môj vkus bol až veľmi škrobený.

V tento pochmúrny sychravý deň, keď si počasie robilo, čo sa mu zachcelo som sa mala predstaviť Andrejovej rodine aj Andrejovi, ktorého som predtým osobne ani raz nestretla. Keď malo dôjsť k nášmu stretnutiu, tak som sa vyparila. Dokonca aj na krste mojej mladšej sestričky som chýbala, lebo som predstierala belosť hlavy. Nechcela so byť v jeho blízkosti a počúvať tie jeho nafúkané reči. No, ako to už často býva moje plány sa zmenili a niekto ma zachránil od života zúfalej manželky boháča, ktorá tancuje ako jej muž píska.

V ten deň sa stala veľká tragédia a jej obeťou bola, v neposlednom rade, aj moja maličkosť. Čo bola asi tá najlepšia vec, aká sa mi mohla prihodiť.

Na frekventovanej križovatke obchodných ciest  vrazilo do seba dvadsať kočov a tri bričky, keď sa chceli vyhnúť oddielu vojakov v kráľovských uniformách. Táto nehoda mala za následok dvadsať mŕtvych šľachticov a desať v ťažkom stave, samozrejme paholkov, slúžky a kočišov nik nerátal, tí boli vedľajší. Obeťou tejto zbytočnej nehody bola aj moja milovaná kobylka.

Pretože som sa nachádzala v jednom s tých kočov a mala som postavenie, hoci nízke, do nemocnice ma previezli ihneď, ale v zlom zdravotnom stave.

Izby boli plné a tak som ležala na chodbe, pretože som bola žena. Ženy v tom období neboli, tak potrebné ako muži,. Technicky ženy boli od svojich manželov závislé a tí ich brali ako svoj majetok.

Aj pre tento dôvod som bola druhoradá a lekári o mňa nejavili extra záujem.

Mala som veľké bolesti, bola som spotená a nik mi nedával žiadnu šancu, mala som totiž zranenú hlavu. Takéto zranenia sa v tom období nedali liečiť, lebo personál nebol kvalifikovaní a chýbali vedomosti.

Nemocnica bola pochmúrna, steny boli namaľované zelenou farbou, pretože zelená symbolizovala nádej, a zo všadiaľ som počula stony. Ani neviem ako som na tomto mieste mohla zaspať, ale nejako sa mi to podarilo. Asi kvôli tej mojej ubolenej hlavičke..

3. kapitola

No, prebrala som sa niekde úplne inde a cítila som sa super, čo za daných okolností bolo nezvyčajne podozrivé. Bola som plná energie a svieža ako po dlhom a oddychujúcom spánku. Ale dôvodom môjho podozrenia bolo to, že ma nič nebolelo.

V izbe bolo šero, no môj zrak rozlišoval aj najmenšie detaily, ktorými boli napríklad pukliny na stene alebo stopy po vode.

Chcela som vstať, lenže zistila som, že nemôžem. Bola som k posteli pripútaná hrubými povrazmi.

Až vtedy som si uvedomila, že tu niečo nesedí.

Táto miestnosť bola studená a tichá. Z chodby som navyše počula blížiace sa kroky, ale žiadne stony ranených a umierajúcich. Najhoršie bolo, že kvôli povrazom som nemohla ujsť.

Dvere sa otvorili a do miestnosti vošli dvaja muži. Čo ma vyľakalo ešte viac, ale po dôkladnom pohľade  na nich som bola ohúrená.

Boli nádherní. Prvý z nich mal hnedé vlasy, hlboko vpadnuté oči a bol svalnatý. Druhý sa podobal na prvého, ibaže on mal výrazné lícne kosti a plné pery. Obaja boli chudí a bledí. Najprv som si myslela, že sú chorí.

Ale, obaja? A čo je toto za miesto? Nejaká čakáreň na smrť?

„Samantha, nemusíš sa nás báť. Ja som Erik a to je Samuel, môj brat.“ prehovoril ten čo mal hlboko vpadnuté oči. Jeho hlas bol zvláštny. Hrozne som túžila znova počuť ten hlas, bol taký „jemný“ a jeho tón bol, jednoducho, neodolateľný.

„Kto ste a kde som to?“ zmohla som sa na otázky, ale tón akým som vyslovila tieto dve namáhavé otázky bol hysterický.

„Až tak veľa otázok?“ spýtal sa ma posmešne Samuel. Nepáčil sa mi. Z Erika vyžarovalo niečo dobré, ale z neho nič.

„Samuel, prestaň.“ napomenul ho Erik takým tónom až mi vlasy vstávali dupkom, ale keď sa ku mne otočil znova bol dokonale milý, – „Môj brat je idiot, nevšímaj si ho. My dvaja sme hlavný upíry a ty si v našom dome. Nemala si žiadnu šancu a zapáčila si sa nám, tak sme ťa premenili. Teraz si taká ako mi a táto voľba sa ukazuje ako náramne prospešná.“

Posledná veta ma zarazila, bola čudná. Vôbec sa sem nehodila, aspoň tak mi to pripadala, nechápala som jej. Pochopila som to až neskôr.

„Prečo som pripútaná? Rozviažte ma!“ vyštekla som. Bola som zvyknutá, že moje rozkazy plnia, preto ma Samuelov výsmech pobúril.

„Ty by si chcela rozkazovať? To sa ti páči? Lenže tu platia naše pravidlá. Si priviazaná, aby si nezdrhla a neublížila sebe alebo niekomu inému. Ako sa na teba dívam, myslím, že ublížiť môžeš hlavne sebe.“

„Pusti ma, lebo to poviem svojmu otcovi!“ vykríkla som, čo bola moja reakcia na Samuelovu odpoveď. Žiaľ, hneď ako som to povedala, uvedomila som si, že táto veta znie debilne a po Samuelových slovách, že tu platia ich pravidlá, celkom zbytočne.

„Ockov maznáčik. Čo sa stane, ak ťa nepustíme?“ pohŕdal mnou Erik a vyslovil otázku takým tónom ako by som bola menej ako fľak.

„Nemáte právo ma tu držať.“ bránila som sa bezúspešne.

„Ale nevrav. Budeš robiť, čo ti poviem. Jasné? Tak tu pekne buď a čuš.“ autorsky povedal Erik a odišiel aj s bratom.

Čakala som zvyšok dňa, kým sa niečo stane. Ale žiadnu inú návštevu som nemala.

Hádam som ich nenaštvala? Čo ak na mňa zabudli. prechádzali mi hlavou katastrofické scenáre.

...

Všetko potom nabralo rýchly spád.

Dozvedela som sa, čo znamená, to nové slovo v mojom slovníku, upír.

Upír je ľudské bytosť, ktorú premenil iná tvor-upír. Vyskytuje sa medzi ľuďmi. Živí sa krvou, ktorú pije svojim obetiam. Sú tajomné, fascinujúce, hrôzostrašné a krvilačné.

Premena na upíra trvala rok a ja som zatiaľ navštevovala školu pre „upírov“. Honosné sídlo, kde som sa naučila, čo mám robiť. Navyše nás naučili bojovať a tri základné pravidlá, ktoré nám vkuse vtĺkali do hláv. Takže ich viem spredu aj zozadu:

1.   nikdy nepovedať o sebe tvorovi inému ako ty alebo človeku

2.   nikdy nepoužiť svoje schopnosti pred tvormi inými ako ty alebo pred človekom, ak to nie je nevyhnutné

3.   vždy dodržiavať pravidlá

V škole som sa naučila premieňať na rôzne zvieratá, čítať myšlienky, ale aj myšlienkami rozkazovať, to boli schopnosti, ktoré každý upír v škole vedel. Museli sme ich ovládať dokonala, vďaka ním sme mohli prežiť.

Zistila som, že mám štít, ktorí ma chráni pred schopnosťami iných, ako: nik mi nemohol čítať myšlienky ani ich meniť a tak mi nimi rozkazovať, ani použiť na mne podobnú schopnosť (spôsobiť bolesť, vnucovať mi rôzne predstavy, použiť proti mne môj vlastný strach,... ), a preto som jedinečná. Veľmi málo nás malo ešte inú schopnosť okrem základných, ktoré mali všetci. Pre toto ma Erik premenil, toto vysvetľovalo jeho záhadné slová.

Navyše každý z nás bol rýchli a silný, ak sme chceli rozdrvili sme aj železo na prach. Okrem toho sme aj dokonale videli, cítili a počuli a každý z nás sa musel naučiť spoliehať sa iba na jeden zmysel, keby náhodou sme nemohli niektorí použiť.

Asi našou najlepšou výhodou bolo to, že ostatné tvory nás nezacítili ani inak nás nevedeli rozoznať. Mysleli si, že sme ľudia. Aspoň takto nám toto veľké plus prezentovali.

Krátko pred koncom školy sme pili čisto ľudskú krv, už sme boli odlišní od ľudí. Ale predtým sme spali a jedli ako obyčajný ľudia. Hoci do jedla bolo vždy primiešaná krv.

Nemala som rada zabíjanie ľudí, pretože som cítila ich strach. Otrasnú vôňu, na ktorú si jednoducho musíte zvyknúť, ak nie neprežijete. Pretože všetci musia prijímať potravu a našou potravou bola krv.

Lenže ja som si na túto vôňu nevedela zvyknúť.

Hnusilo sa mi, že tí úbohí ľudia musia zomrieť, len kvôli tomu, aby som ja uhasila svoj smäd po krvi, po smrti.

Hľadala som inú cestičku a aj som ju našla.

Záhradníkom v „upírskej škole“ bol Max. Bol iní, vždy bol milý a nikdy nezasahoval do konfliktov, čo bolo pre upíra netypické. Upíry vždy boli a vždy budú neľútostné a bezohľadné tvory, ktoré milujú boj a násilie.

Mal dlhé blond vlasy a vždy mal na perách priateľský úsmev. Mal krásne oči farby bezoblačného neba a zdal sa mi, taký, dobrý.

„Ahoj, Samantha. Nad čím rozmýšľaš?“ strhla som sa, lebo som bola až moc zaujatá myšlienkou: ako žiť a pritom nezabíjať ľudí.

Až po hodnej chvíli, som sa zas upokojila a nabrala stratený pocit istoty. Zistila som, že ma oslovil Max. Tak priateľsky, že ani sama neviem prečo, som mu všetko povedala.

Jeho reakcia ma však prekvapila.

„Sam, smiem ťa tak volať? Ani mne sa nepáči zabíjať ľudí, len preto, aby som ja mohol žiť. Ty si už skončila školu, tak poď so mnou a sľubujem, že ťa naučím žiť inak“ povedal mi Max a ja som mu uverila.

Keď som sa zverila svojej najlepšej kamarátke Vivien s mojim plánom, tak ma odhovárala. Ale jej argumenty nepomohli, bola som už rozhodnutá, a keď sa raz rozhodnem svoj názor už nezmením. Asi z tvrdohlavosti alebo z viery...

Odišla som napriek protestom ostatných upírov, ktorí sa to dozvedeli od klebetnej Vivien, hoci my sveto-svete sľúbila, že to nikomu nepovie.

Tak sa začala moja a Maxova etapa plná úsmevov, porozumenia a šťastných spoločných chvíľ.

Bývali sme v lesoch a Max mi postupne vysvetlil, že namiesto ľudskej krvi môžem piť zvieraciu krv. Malo to však aj svoje negatíva: zvieracia krv ma nezasýtila tak ako ľudská, čiže musela som ju častejšie „poľovať“, ale to mi nevadilo.

Svoj účel to splnilo: nemusela som zabíjať ľudí.

4. kapitola

A teraz je Max mŕtvi a ja som musela zabudnúť na dvesto rokov, čo sme spolu prežili.

Lebo tých dvesto rokov strávených s ním bolo to najkrajšie, čo som v živote zažila. S ním som žila, nie tie prázdne dni iba prežívala a čakala, kedy slnko zase vyjde na obzor, ako to bolo v škole pre mne podobných.

„Max, braček, sľubujem ti, že nebudem mať pokoj, kým nesplním sľub, ktorý som ti dala.“ povedala som, keď som prišla do môjho a Maxovho domu, nášho bývalého domu. Bez Maxa to už nie je dom, ale len stavba z tehál. Dom je tam, kde si šťastný a tu už nie som šťastná.

Sľub, ktorý som mu pred mesiacom dala sa týkal toho, že sa zaradím medzi obyčajných smrteľných ľudí a pôjdem študovať.

Náš plán bol dokonalý, len ho musím začať skôr a sama.

Už dvesto rokov som nebola v škole, ale nebol to pre mňa žiadny problém, pretože som rada čítala, stále rada čítam, a keď som nemala čo čítať, tak som jednoducho čítala aj vedeckú literatúru.

Takže učivo viem perfektne, ale iné je sa učiť v triede, kde sú samí žiaci a iné učiť sa len tak, zo zábavy a sama.

„No, čo. Sľuby sa majú plniť. Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú.“ povedala som prázdnemu domu.

Vybrala som si z vrecka telefón a zadívala som sa na tapetu.

Na tepete bola fotka mňa a Maxa, ako sa objímame a smejeme. Na pozadí tiekli Viktóriine vodopády a zmáčali nás. Táto fotka bola z obdobia, keď som oslavovala svoje 190 narodeniny ako upír. Max si potrpel ma zvyklostiach, chcel aby sme sa aj navonok podobali ľudom. Na škole, kde boli iba taký ako ja, bolo dobre, lenže tam sme museli na svoj predošlý život, na to, že sme boli ľuďmi, zabudnúť, ale Maxove pravidlá boli úplne opačné.

Spomienka na Maxa stačila, aby som sa cítila bezchybne stratená a osamelá. Nebol tu a už sa nikdy nevráti môj ochranca.

Skontrolovala som dátum a čas, aby som sa uistila, že Zac, no vlastne Zachariáš, je doma a nespí.

Možno je ešte hore a zdvihne. Za pokus to stojí a za to nič nedám. povedala som si, aby som náhodou necúvla.

Zachariáš bol Maxov priateľ, zoznámili sa pred rokom a Max mu o sebe všetko povedal. Hoci podľa pravidiel nemal.

Zachariáš má 34 rokov a presťahoval sa, vďaka štedrej dotácií od Maxa, do malého mestečka Kučierovo. Kde sme podľa pôvodného plánu mali bývať aj my. Zac predtým býval v Budíne, ale tu sa presťahoval kvôli pracovnej ponuke, vždy chcel robiť niekde, kde sú si ľudia blízky a navzájom sa poznajú. Robí anestéziológa a je jedným z najlepších a najuznávanejších anestéziológov sveta. Max ho vždy volal skráteným menom Zac, a tak som sa ho volať naučila aj ja.

Pred mesiacom sa Zac presťahoval a Max mu dal sľúbené peniaze na postavenie nového domu, za čo sa nám má odvďačiť poskytnutím krytia.

Ide o super alibi, Zac bude, akože, náš strýko, hoci v skutočnosti nie sme rodina, a mi budeme u neho bývať, vlastne teraz už iba ja.

Bolo 18: 10, 29. 9. 2012, pondelok a ja som začala hľadať v registri mien Zacovo číslo.

Telefón zvonil a ja som si uvedomila, že neviem čo mu poviem.

Chcela som zložiť, no už bolo neskoro.

Zdvihol, – „Prosím, tu je Zachariáš Brother.“

„Ahoj, Zac. Tu je Samantha, Maxova kamarátka.“ neisto som vysúkala zo seba.

Zac chvíľu rozmýšľal, kým zistil, kto mu to vlastne volá, – „Samantha, ani som ťa nespoznal. Čo chceš a prečo mi nevolá Max?“

V hrdle mi navrela hrča a nedalo sa mi pre ňu prehovoriť. Môj hlas znel smutne a neisto, keď som povedala, – „Max je mŕtvi a ja neviem čo mám robiť.“

„Samantha, teraz ma dobre počúvaj. Upokoj sa, dýchaj zhlboka a pekne pomaly mi povedz čo sa stalo Maxovi.“ povedal Zac a jeho hlas znel totálne pokojne.

„Toto hovoríš pacientom, keď sú nervózny, rozrušený či vystrašený? Ale nastal tu malý problém, ja nie som tvoja pacientka.“ poučila som Zaca, aby som zmenila tému.

Bohužiaľ, nevyšlo mi to. Zac sa držal pôvodnej témy, – „Čo sa stalo Maxovi?“

„Max šiel na lov, ja som nešla, pretože som si chcela kúpiť nové jesenné oblečenie. Prišla som domov a Max tam ešte nebol a to sa mi zdalo zvláštne, lebo mi povedal, že sa vráti o tretej a už bolo päť. Tak som ho išla hľadať. Našla som ho ležať na malej lúke blízko lesa, bol celý zakrvavený a z hrude mu trčala dubová dýka. Jeho vlastná, sám si ju vystrúhal.“ klamala som, ale ten záver bol pravdivý.

„To mi je naozaj ľúto, ale teraz sa musíš upokojiť.“ povedal Zac a ja som začula v jeho hlase potláčaný žiaľ.

„Ja som pokojná.“ reagovala som.

„Dobre.“ chlácholil ma, keď začul môj mierne zvýšený hlas.

„Povedal si, že mi pomôžeš.“ zúfalo som pripomenula jeho ponuku, ktorá neodznela, ale myslím si, no vlastne dúfam, že na to myslel.

„Jasné, že ti pomôžem. Len musíš nejaký čas vydržať.“ sľúbil.

„Tak, dobre. Pokúsim sa. Ahoj.“ povedala som a rýchlo som zložil

5. kapitola

Šla som po ceste na striebornej motorke a za sebou som mala cestovnú tašku plnú osobných cenností.

Jazdila som na motorke, lebo mala výhody oproti autu. Bola rýchlejšia a všade sa dostala. No, mala aj veľkú nevýhodu a tou bol, samozrejme, hluk motora, ktorý mi liezol na nervy.

Táto motorka bola o niečo, dosť, drahšia od bežných motoriek, pretože bola odhlučnená. Jej motor ticho priadol, ako mačka, a ja som ho počula iba vďaka skvelému sluchu.

Prechádzala som cez Kučerovou, práve nie najväčšie centrum spoločenského života. Cesty boli plné výmoľov až ste si mysleli, že nie ste v civilizovanom svete, ale na divokom západe.

„Milión tomu kto prejde takýmto tankodromom bez ujmy!“ zišla mi na um reklama, ktorú som počula ráno v rádiu.

Kučerovo bolo veľmi, veľmi malé mestečko, takmer na západnom cípe Veľkej Británie.  Tento drobný zapadákov obývali hlavne Briti, ktorí pochádzali s iných štátov, oni si ho aj pomenovali. Žilo tu iba pár ľudí, nie viac ako tisíc. Toto spoločenstvo, kde bolo pár moderných domčekov, škola a menší supermarket sme si vybrali pre jeho geografické vlastnosti. Často tu pršalo a obloha bola skoro bez prestávky pod mrakom, ak tu zasvietilo slnko, tak to boa len veľmi veľká zhoda okolností. Toto nám vyhovovalo.

Skoro na konci tohto zapadákova, kde líšky dávajú dobrú noc, som uvidela osamotený dom. Bol učupený na malej lúčke medzi lesmi.

Dom bol oranžový a jednoposchodový. Vedela som, že je to Zacov dom, pretože bol trochu gýčový a raz mi Max povedal, – „Zac je starý mládenec. Stavím sa s tebou o liter, že bude chcieť ukázať, že má prachy a je ešte nezadaný.“

 Na vrchu mal vežičku a ja som nevedela, či ju mám rátať ako ďalšie poschodie.

Zastala som pred domom a ticho ako myška som vybehla po troch schodoch na drevenú verandu.

Zaklopala som a po chvíli čakania mi pootvoril muž.

Hneď som ho spoznala, bol to Zac a nik iní.

Trochu sa zmenil, od nášho posledného stretnutia, ktoré bolo asi pred rokom. Bol opálený a tuším mal aj ostrihané jeho hnedé nepoddajné vlasy. Mal vysokú chudú postavu, veľké oči a nádherne tvarované pery. Jeho krátke hnedé vlasy boli učesané, to bol nezvyk.

„Dobrý deň, želáte si?“ prehovoril ospalým hlasom, lebo ma nespoznal.

Mala som totiž na sebe čiernu koženú bundu, ktorú som tak rada nosila, lebo  mi dodával imidž tvrďasa, a v ruke som držala kufor, asi si mysle, že som podomový predajca alebo niečo podobné.

„Ahoj, čo ma nespoznávaš? Ja som Samantha Smisová. Super priezvisko, čo?“ povedala som a milo som sa na Zaca usmiala.

Smisová nebolo moje skutočné priezvisko, ale toto priezvisko som mala na falošných dokladoch a páčil sa mi film Pán a pani Smisovci. Podľa, ktorého som si toto meno dala.

„Jasné, poď ďalej.“ pozval ma do svojej „pevnosti“.

Vošla som do obývačky. Nábytok bol moderný a zároveň prečačkaný, ale aj napriek tomu, že tento dom patrí nezadanému mužovi, bol čistý. Niektoré doplnky boli neštandardné, hlavne v tom, že by som ich dala do inej miestnosti, napríklad: polievková misa, sadá šálok na kávu či čaj... Obývačka, miestnosť, do ktorej som vošla, bola priestranná a svetlá. Ako prvé mi do oka padol veľký plazmový televízor.

„To s Maxom ma mrzí... Nevedel som sa dočkať kedy prídeš. Máš doklady?“ spýtal sa.

„Takže, len toto ťa zaujíma.“ podpichla som ho, ale pokračovala som ďalej už vážne, – „Samozrejme, že mám. Všetko som zariadila.“

„Mal by som niečo o tebe vedieť. Keby sa niekto pýtal.“ dodal na vysvetlenie.

Tak som začala o sebe vravieť, vo väčšine to bola pravda, ale niečo z toho bola totálna lož, – „Takže, volám sa Samantha Smisová. Ale radšej ma volaj Sam, je to kratšie a krajšie. Mám sedemnásť rokov a narodila som sa 2. 5. 1996. To bola streda. Bývala som s rodičmi v Georgy, lenže moji rodičia ma poslali študovať takto ďaleko, lebo veria, že táto skúsenosť ma naučí spoliehať sa hlavne na seba, navyše som nebola ideálna tínedžerka. Môj otec Paul, tvoj brat, ma poslal k tebe bývať, k môjmu obľúbenému strýkovi. Súrodencov nemám. Prepáč, ale niečo som si o tebe zisťovala, kvôli vierohodnosti. Učiť sa idem na gymnázium. Rada sa učím a neučím sa najhoršie. Cez voľný čas rada čítam, počúvam hudbu a prechádzam sa. Najradšej mám dlhé ničím a nikým nerušené túry. Skoro by som zabudla. Tu máš tie doklady. Keby si potreboval peniaze, tak ti ich dám, mám ich veľa.“

Neklamala som mu, naozaj mám veľa peňazí. Niekedy, väčšinou, z nudy sme s Maxom robili, aj niečo iné ako neplechu. Vždy sme si ich uložili na účet a každých tridsať rokov sme peniaze vybrali a vložili ich do inej banky v inom štáte a pod iným menom. Teraz som mala na účte slušnú kopu peňazí a nevedela som, čo mám s nimi robiť. Ale aj tak v tejto tradícií, chcem, nie viem, že budem pokračovať.

„Toľko informácií o tebe mi bohato stačí. Daj mi tie doklady.“ povedal Zac a vzal si odo mňa hŕbu papierov. Chvíľu v nej listoval a potom mi ju vrátil so slovami, – „Na, vyzerajú, že sú v poriadku. Poď, ukážem ti tvoju novú izbu.“

Prvé poschodie nebolo extra veľké. Tvorili ho dve izby, ktoré boli zariadené pre potreby moderného študenta. Prvá izba bola prázdna, ale podľa farby stien som vedela, že pôvodne bola určená pre chlapca.

„Mala biť Maxova.“ vysvetlil Zac, keď si všimol môj spýtavý pohľad a viedol ma k druhým dverám.

Zac otvoril dvere na druhej izbe, ktorá bola o čosi menšia.

Mala slabomodré steny a na zemi plávajúcu podlahu prekrytú v strede zeleným perzským kobercom. Písací stôl bol pod oknom, bol z dubového dreva ako každý kus nábytku v tejto izbe. Na stole bol strieborný značkový počítač s plazmovou obrazovkou. Keď som stúpila do mojej novej izby všimla som si posteľ s prikrývkou na ktorej bol obrázok mora. Na stenách viseli obrazy, väčšinou krajinky. Zbadala som dvere na malý balkón a vedľa nich stál veľké biele klavírové krídlo.

 „Max mi potajme volal každý týždeň. Hrozne sa tešil, že budete spolu študovať. Žiaľ, plány sa zmenili. Chcel aby som ti kúpil oblečenie a klavír, túžil ťa počuť hrať. Povedal, že vieš nádherne hrať, lenže už nehráš. Nevedel som aké, tak som zavolal do súkromnej firmy, ktorá ti zariadi dom. Zaplatil som im za zariadenie tvojej izby. Ak sa ti to nepáči, môžeš si premiestniť nábytok.“ vykladal Zac a čakal na moju odpoveď.

Chcela som aby už bol ticho, tak som mu povedala, – „Zac, táto izba je super. Vážne sa mi páči a nechcem tu nič meniť. Mám rada ticho a súkromie, nechcem byť zlá, ale, prosím, nechaj ma chvíľu samu.“

Zac pochopil a odišiel, keď som bola v izbe sama, zvalila som sa na posteľ a na nič som nemyslela. Túžila som len po jednom, po oddychu a ten som mohla dosiahnuť len tak, že sa uvoľním.

Asi o päťnásť minút som bola oddýchnutá a plná energie. Začala som hodnotiť izbu a skončila a aj začala, som pri balkóne.

Balkón mal kľučku z oboch strán dverí. Hoci nebol veľmi veľký, bol dobre situovaný. Dvere mal na sever, takže naň skoro vôbec nesvietilo slnko.

„On urobil chybu omylom, alebo naschvál a ja ju budem na plno využívať. Táto chyba, či je už spôsobená čímkoľvek, sa mi veľmi páči.“ povedala som sama pre seba.

Na nočnom stolíku stála zarámovaná Maxova fotka. Táto fotka zbudovala zdanlivý pocit bezpečia a istoty, ale aj samoty, lebo som vedela, že už tu nie je.

K tejto fotke, ktorú sem dal určite Zac, som položila svoju tašku s cennosťami. V taške bol Maxov denník, ktorý som sa neopovážila čítať, aj keď moja zvedavosť mi nedala pokoja, Maxova dýka a medailón v tvare srdca, v ktorom sa ukrývala moja a Maxova fotka.

Po masívnych bukových schodoch som zišla dole. Zac sedel na červenom rohovom gauči a čumel na televízor.

„Čo pozeráš?“ spýtala som sa, ale bolo mi to jedno.

„Správy. Pridáš sa?“

„Dobre. Čo nové?“ zaujímala som sa na oko.

„Povýšili ma teraz som primár. Takže viacej zarábam.“ zasmiala som sa na jeho poznámke, ale môj smiech bol nútený.

„To je dobre. Ty si anestéziológ, ešte stále?“ hlúpo som sa spýtala.

„Áno. Saman, prepáč, Sam, my si musíme určiť niekoľko pravidiel.“

Ajáj a je to tu. pomyslela som si, hoci som chcela mať už tento povinný tak trochu uvítací rozhovor za sebou.

„Viem a budem sa ich snažiť dodržiavať. Nech budú akékoľvek. Aj pre mňa je to nové.“ priznala som.

„Tak, rozmýšľal som nad tým. Musíš ma rešpektovať, lebo ľudia si myslia, že som starší a zodpovedný za teba. Väčšina mladých frfle na rodičov a ich príkazy. Tvoje sa nesmú líšiť. Niečo som vymyslel. Takže, príkazy a zákazy sú nasledovné:

1.   večierka je o desiatej, nedá sa meniť

2.   odchody a dôvod odchodov mi oznámiš, okrem času keď ideš na lov

3.   príchody mi oznámiť

4.   informovať ma o škole

5.   žiadny alkohol, drogy, cigarety, ponocovanie

6.   oznámiť mi návštevy, keď pozveš svojich priateľov do môjho domu

7.   najhlavnejšie pravidlo a nemenné. Máš zakázané zabíjať ľudí v tomto meste

Čo povieš na pravidlá? Niečo tam chýba, alebo mám niečo zrušiť?“ pýtal sa ma Zac.

Moja odpoveď už raz zaznela, tak som ju trochu pozmenila, – „Asi je to dobre.“

„Ešte jedna vec. Zajtra robím celý deň, takže nestihnem nakúpiť. Lístok na nákup a peniaze ti položím na kuchynskú linku. Nakúp, prosím.“ požiadal ma Zac.

6. kapitola

Prišla som na školské parkovisko, kde som skoro nenašla voľné miesto. Svoju vyleštenú motorku Harley, v noci som sa nudila, pokým všetci spali, ja som leštila, som musela zaparkovať skoro na konci parkoviska. Vedľa mňa parkoval veľký červený kabriolet nejakého zazobanca, čo nevie čo s peniazmi, a cesta do školy mi trvala päť minút.

Šla som priamo do novej triedy, pretože včera som všetko ohľadne prestupu vybavila. Riadim sa totiž, iba keď sa mi chce, heslom: čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra.

Jediné, čo som musela urobiť je, že po vyučovaní musím zájsť do riaditeľne a vyplniť nejaké formuláre ohľadom prestupu, ktorý neexistoval.

Po tmavej školskej chodbe som kráčala sebavedome až som prišla na koniec chodby. Šokovane som sa okolo seba zadívala.

„Podľa plánov, čo som si pozerala na nete, mala byť trieda tu. Čo som zle zabočila?“ pýtala som sa zarazene samej seba asi hlasnejšie ako som myslela.

„Prepáčte, náhodou som išiel okolo a počul som Vás. Môžem Vám nejako pomôcť? Som školník Frank, teší ma. S kým mám tú česť?“ spýtal sa ma a celý čas pôsobil až prehnane milo a podal mi veľkú tučnú ruku.

Čo mám šťastie na nepedagogických zamestnancov? No tento nie je taký pekný ako Max, ale majú podobné oči. Také živé. povedala som sama sebe po pozornom pohľade na Franka. Frank bol postarší pán s minimálnym množstvom vlasov na guľatej tvári. Veľmi ma upútali jeho sivé oči.

„Teší ma. Som Sam Smisová, nová žiačka a tuším som zablúdila. Potrebujem sa dostať do lll. A. Keby ste boli taký láskavý a ukázali mi správnu cestu.“ požiadala som prehnane zdvorilo.

„Nerobte si s toho nič, veľa žiakov už zablúdilo v tomto bludisku. Musíte sa vrátiť a na prvej križovatke, ktorú zbadáte zabočíte doľava. Doľava, nezabudnite.“ radil mi Frank.

Po Frankovej navigácií som už ľahko našla dvere vedúce do triedy lll. A.

Zaklopala som a otvorila som si dvere na triede, zistila som, že majú hodinu francúzštiny. Taktiež som si všimla, že v triede sú rôzni študenti, a že sedia v laviciach pre jedného.

Zavalitý a plešatý triedny profesor lll. A sa práve pýtal triedy – „Les étudiants, ce qu'on a fait sur ​​la dernière fois?“

Vedela som plynule hovoriť mnohými jazykmi a jedným z nich bola aj francúzština, preto som nemala problém s prekladom tejto otázky – Žiaci, čo sme robili na minulej hodine?

Odpovedal mu žiak s tretej lavice, veľmi pekný žiak, – „La dernière heure nous avons parlé des animaux. Excusez-moi, monsieur, mais à la porte d'attente pour une fille.“ Mal veľmi dobrú výslovnosť, akoby vo Francúzku žil.

Aj odpoveď som si poľahky preložila – Na minulej hodine sme sa rozprávali                        o zvieratách. Prepáčte, pán profesor, ale pri dverách čaká nejaké dievča.

Zdá sa mi to alebo sa mu naozaj vtieraš? pýtala som sa.

„Ďakujem, za upozornenie Česák a dostávate odo mňa jednotku za aktivitu. Len tak ďalej. Takže, slečna, želáte si?“ spýtal sa ma detsky.

Ja nie som malé dieťa. Čo si slepý? chcela som zakričať, pretože takýto tón ma vedel dostať do varu.

Česák bol naozaj pekný chlapec a navyše aj obľúbený žiak nášho triedneho Ninku aj zvyšku pedagogického zboru, ako som zistila ešte cez nudnú francúzštinu. Neposlušné čierne trošku dlhé vlasy mal začesané dozadu, ale aj tak mu niektoré vlasy stáli, vyzerala to krásne rebelsky. Z jeho tváre vyžarovalo niečo nebezpečné. Inštinkt ma pred ním varoval, no ja som ho nepočúvala. Keď zistil, že naňho hladím, tak sklopil oči do učebnice. Niečo ma na ňom priťahovalo a zároveň plašilo, ale nevedela som čo to asi je, či výraz jeho očí alebo arogancia, čo s neho vyžarovala, alebo neutíchajúci pocit, že mám zobrať nohy na plecia a čo najrýchlejšie odtiaľto padať.

Po chvíli ticha som povedala, – „Prepáčte, že Vás vyrušujem. Ale som nová žiačka a povedali mi, že mám ísť do tejto triedy“

„Tak, Vás tu vítam. Ako sa voláte? Potom si môžete sadnúť do poslednej lavice, tá je voľná.“ povedal mi Ninka.

„Volám sa Samantha Smisová.“ povedala som a šla som si sadnúť do určenej lavice. Všetci študenti v triede upierali svoje pohľady len a len na mňa. Dokonca aj Česák sa obzrel, ale hneď sa zvrtol a po zvyšok hodiny upieral zrak na Ninku.

„A, Smisová, máte rada francúzštinu?“ spýtal sa ma zaujato Ninka.

„Áno, pán profesor.“ klamala som.

...

Po francúzštine sme mali fyziku, no cez prestávku sa pri mojej lavici striedala skoro celá trieda. Všetci sa ma pýtali na to isté a to, čo ma sem doviedlo.

„Ahoj, ja som Sofia. Samantha, odkiaľ si prišla?“ spýtalo sa ma pehavá dievčina.

„Volaj ma Sam, tak ma volajú známy, zvyk. Ja som sem prišla z Georgy. Bývam u strýka Zaca.“ vysvetlila som s predstieraným úsmevom na perách.

„U koho?“ spýtala sa ma, lebo Zac tu vlastne nebýval.

Uvedomila som si, že ja bývam u Zachariáš, nie u Zaca. Zac bola len prezývka, ktorú som poznala ja a pár vyvolených, tým myslím Maxa a aj Zac reagoval na túto prezývku. Rýchlo som sa opravila, lebo nastalo trápne ticho, – „Prepáč, u Zachariáša Brothera, ja ho volám Zac. Skratka, lebo nemám, rada dlhé mená.“

„V tom dome na konci nášho vyhnanisko?“

„Prosím?“ zarazene som sa opýtala.

Pre zmenu teraz som nechápala ja, čo mohla myslieť výrazom vyhnanisko, a potom mi napadlo, že asi to bude synonymum pre toto mesto. Čo mi aj potvrdili v ďalšej chvíli.

„Akože miesto kde nie je nič. Chápeš?“ vysvetlila mi.

„Ona myslí zapadákov. Ak chceš ísť do kina, musíš ísť do Majova. Na väčšie nákupy tiež a tak ďalej...“ ujalo sa slova modrooké dievča, ktoré sa k nám pridalo.

„Už chápem.“ ozvala som sa.

Debilná poznámka. To si si nemohla vymyslieť niečo originálnejšie? kritizovala som sa.

„Ja som Paulína, teší ma. Prečo si k nám prestúpila?“ zaznela zvedavá otázka.

„Moji rodičia ma poslali študovať takto ďaleko, lebo veria, že táto skúsenosť ma naučí spoliehať sa hlavne na seba. Čo je blbosť. Pravda je taká, že ja nie som anjel a naši to už so mnou nešli vydržať.“ verklíkovala som svoj úryvok zo životopisu.

„Ja som Anetka.“ povedala slečna, ktorá si prišla niečo od Soni vziať.

„Sam.“ povedala som namiesto typických zdvorilostných fráz.

„Táto škola je dobrý labyrint.“ pokračovala Anetka.

„To mi hovor. Ráno som zablúdila a navigovať ma musel školník.“ podporila som Aničkine dohady.

„Frank? On je milý, taký dobrosrdečný dedko.“ poznamenala Paulína zasnívane.

„Paula je doňho buchnutá.“ podpichla Sofia.

„Nie som. Netrep. Máš zlý záver, či závidíš? Frank ja iba milý. Nie je môj typ a je pre mňa príliš starý. Prenechám ho tebe.“ urazila sa Paulína.

Prv ako sa ma stihli ešte niečo spýtať, zazvonilo a všetci išli na svoje miesta. Už ma stihli informovať, že Maláková, naša fyzikárka, je neobyčajne presná a ja som bola Malákovej, hoci ju nepoznám, hodne vďačná, lebo takéto spoznávanie rozhovory neobľubujem.

...

Cez obednú pauzu som pomaly všetkých spolužiakov poznala a oni vedeli o mne vymyslený príbeh.

V tejto škole sa šlo na obedy do školskej jedálne. Jedáleň bola jedna veľká miestnosť, ktorá zaberala najmenej polovicu prízemia gymnázia. Boli tu stoly, okolo ktorých bol rôzny počet stoličiek. Presne uprostred prednej steny boli dve okná do kuchyne. V jednom sa dávalo jedlo a do druhého sa ukladali použité taniere plné, alebo prázdne. To bolo jedno.

V jedálni som si sadla za stôl, kde sedelo sedem študentov z lll. A.

„Čau, nováčik.“ pozdravil ma Peter a ukázal mi, aby som si sadla vedľa neho.

To som mala v úmysle. prebleslo mi mysľou a pousmiala som sa.

„Aké máš nádherné dlhé blond vlasy a sú trochu kučeravé.“ poznamenala Anna, ktorá určovala v ročníku trendy.

„Všimni si, aké sú lesklé a pri korienkoch sa jej vlnia. Natáčaš si ich?“ bola zvedavá Paulína.

„Ty si ale chudá, cvičíš?“ zaujímalo Jarku, ktorá aj napriek početným diétam pripomínala tvarom balón.

„Hm, ako pekne ti voňajú vlasy.“ povedal Peter a všetci sme prepukli v nekontrolovateľný smiech.

Po piatich minútach ako som prvýkrát vošla do triedy som zistila, že Peter Záhradník je triedny klaun. Vždy dal hlášku a celá trieda, dokonca aj práve vyučujúci profesor, sa smiala. Niektorí študenti až plakali, iných boleli bruchá, ale všetci sa parádne bavili. Proste, ak bol v triede Peter, tak bolo o zábavu postarané.

„Odpovedz na otázky!“ zvolala Anetka na celú jedáleň. Keď zistila, že to povedala až príliš hlasno, začala sa tváriť ako pred popravou. Oblial ju rumenec a pohľadom, ktorý volá o pomoc, sa na nás dívala. Keď pochopila, že mi jej nepomôžeme zhrbila sa. Asi verila, že keď ona nikoho nevidí, a keď zmení svoj tvar, nik nevidí ani ju.

Nemala som inú možnosť, iba začať vysvetľovať, - „Moje vlasy sú prírodné (menší chichot). Každý večer si ich umyjem, inak nič. Už som si všimla, že som chudá, ale vďaka za info, Jarka (zase chichot, no teraz trval dlhšie a nebol najtichší). Sem tam si zatancujem, alebo zabehám, inak nič.“

„Čo robíš vo voľnom čase?“ dobiedzala ďalej Anetka.

„Nemám veľa voľného času, ale keď si nejaký nájdem, čítam“ odpovedal som.

„Čo čítaš?“ spovedal ma Peter.

„Rada čítam sci-fi, ale keď tá nie je po ruke, tak čítam všeličo. Je mi to          viac-menej jedno. Ale nerada čítam dievčenské romány.“ objasnila som.

„Máš odvoz, lebo ak nie tak ťa odveziem.“ ponúkol sa Martin. Bola som rada, že zmenil tému. Už sa mi nechcelo nič o sebe hovoriť.

„Maťo, vďaka za ponuku. Lenže prišla som na motorke a mám rada až príliš rýchle jazdy. Riadne nebezpečné.“ riekla som jednoducho, ale naozaj ma to trochu škrelo, lebo Martin bol hrozne milý a pozorný.

Vtedy celá jedáleň stíchla a ja som si všimla, že do jedálne prišli nejaká partia deciek.

Čo som si ďalej všimla bolo to, že tie decká boli veľmi pekné a tiché,                         a bledé. Nerozprávali sa, čo bolo čudné. Lebo niektoré triedy, hlavne štvrtý ročník, sa prvý raz videli cez obednú prestávku. Tvorilo ich šesť chlapcov a päť dievčat, pričom jedným z nich bol Mathew Česák, môj spolužiak.

„Elita školy.“ zašepkal mi Simon do ucha.

„Prečo?“ zaujímalo ma. Po chvíli jedáleň zase ožila, počuli ste rozhovory. Jednoducho bzukot ako v úli.

„Lebo... to sa ťažko vysvetľuje.“ chcela vysvetľovať Anička, no ďaleko sa nedostala.

„Natrep, Anet. To je jednoduché. Sú pekný, zazobaný a múdry. Učitelia ich majú veľmi radi. Plus sú tajomný. Rozprávajú sa hlavne medzi sebou a nikdy nepovedia nič o sebe ani nikoho k sebe nepustia.“ povedala Jarka.

„Zabudla si spomenúť, že sú bifloši.“ dodal Peter.

„Ako sa volajú?“ bola som zvedavá.

„Budem ti ukazovať. Matthew, toho poznáš, Susan, Erik, Ketrin, Jacob, Mária, Nikola, Lucy, Edmund, Alece a David.“ vysvetlil mi Martin.

„Aký sú bledý? Vari sú chorí? Ale všetci?“ tieto otázky ma trápili, síce, neviem prečo, ako som ich zbadala.

Inštinkt mi znovu, ale teraz nástojčivejšie vravel, aby som odtiaľto vypadla.

Lenže sľub je sľub.

Základnou podmienkou sľubu bolo, že dokončím minimálne jeden rok na tej istej škole.

„Veď aj ty si bledá.“ poznamenal Peter a bolo. Táto poznámka nebola vtipná ako väčšinou.

Vedela som, že týmto túto tému uzavrel, no neodpustila som si vysvetlenie, – „Máš pravdu, lenže ja som albín. Tmavovlasého albína som ešte nevidela.“ zabŕdla som.

V skutočnosti som nikdy nebola albín. Všetci upíry sú bledí, pretože sú už mŕtvi. Táto „belosť“ nás má odlíšiť od ľudí.

7. kapitola

Zvoní.

To znamenalo, že v piatok sa už neučíme, ale poslednou hodinou bol slovenský jazyk a ja som vedela, že stále sa môže všetko zmeniť. Slovenský jazyk sme mali aj v stredu, takže som už niečo o náladovosti profesorky Trplovej vedela.

Všetci žiaci v triede sa začali baliť, tak som napodobnila ich príklad. Keď v tom profesorka slovenčiny, pani Trplová, zahlásila, – „Kde sa zberáte? Vyberte si tie učebnice! Koniec hodiny je, keď ja poviem a nie, keď zazvoní školský zvonec. To je iba upozornenie pre učiteľov aby vedeli, že už majú končiť.“

V triede nastalo pobúrené ticho. Bola to naša posledná hodina a my sme už chceli vypadnúť zo školy. Niektorí si poslušne začali vyberať už zbalenú slovinu, iný zase znudene a pobúrene pozerali na hodiny, ktoré viseli na žltej stene nad tabuľou a sekundovka sa priam vliekla.

Trplová bola stará profesorka, ktorá večne mala zlú náladu. Nadmernú energiu si vybíjala na študentoch. Mala modré oči a chlapčenský strih vlasov, tak jej prischla prezývka Hitler.

„Vo vojenských táboroch nebola žiadna morálka. Vojaci nemali dobrú výchovu a ich kapitáni neboli autority. Toto bola veľmi častá chyba vojenských staníc. Nečudo, že sme veľa vojen prehrali. Teraz môžete ísť, hodina sa skončila.“ povedala Trplová, ktorá musela mať vždy posledné slovo.

Čo mala spoločné táto prednáška a slovina? tak súvis medzi touto otázkou a hodinou slovenského jazyka, sme hľadali mnohí. Žiaľ márne.

Trplová nás pustila z triedy a ja som si naradovane, že už sa končí tento dlhý deň, znovu hodila do tašky slovenský jazyk a vyšla som z triedy.

Na chodbách panoval čulý ruch. Žiaci sa premiesťovali na ďalšie hodiny. Dnes sme odchádzali zo školy ako prvý, lebo sme mali len päť hodín. Podarilo sa mi vymotať z chodby, kde každý do mňa narážal.

Pristúpila som k skrinke číslo 310, ktorá patrila mne. Mala som v nej uloženú čiernu koženku a tenisky, v škole sme museli nosiť prezuvky. Tak som šľapky vymenila za tenisky a skrinku som zabuchla. Pri otáčaní som začula rachot a cítila som prenikavú bolesť v pravom pleci.

Zvláštne, to musela byť  teda  rana, keď ma to plece tak zabolelo.

Pozrela som sa napravo a zistila som, že niekto si zbiera knihy po podlahe. Bol to Matthew Česák a jeho knihy boli rozvalené po linoleu na chodbe. Chvíľu som váhala potom som sa zohla a začala som mu pomáhať dvíhať knihy.

Keď už svoje knihy držal v rukách, povedal mi, – „Ďakujem.“

„Prepáč, to bola moja chyba. Nevšimla som si ťa.“ ospravedlnila som sa.

Keď som videla, že otvára ústa na odpoveď rýchlo som zmizla.

Celá ja. povzdychla som si.

Zrazu som si uvedomila, že aký je studený a pevne tvarovaný akoby bol zo skaly. Chvíľu mi to vŕtalo v hlave, ale nakoniec som to, len tak ako nejakú zbytočnosť, vypustila z mojej krásnej kotrbky plnej starostí.

...

Doma, no vlastne u Zaca, bola nuda. Zac mal prísť až o ôsmej a teraz som si uvedomila, že som zabudla ísť do obchodu. Ale už som na nákup nemohla ísť, pretože bolo sedem a to znamenalo, že obchody sú už zavreté. Zacovi by to nemalo vadiť. Neurobila som to z nedbanlivosti. Jednoducho som nestihla. Hľadala som si nových kamošov a spoznávala mesto.

„Tak idem na lov.“ rozhodla som sa.

Po tejto spásonosnej myšlienke som šla do svojej izby. Otvorila som si dvere na balkón a premenila som sa na vranu.

Les bol blízko, ako náhle sa moje nohy dotkli pevnej zeme zmenila som sa zasa. Tento raz na čiernu pumu. Rada som sa menila na pumu, lebo puma bola rýchla, šikovná a vrtká. Bolo pre ňu typické liezť po stromoch aj bežať po zemi. Začala  som pátrať po nejakej koristi. Keď som zacítila srnca, rozbehla som sa za nim.

Srnec, ktorého som si vytypovala zbadal nebezpečenstvo a dal sa na bezhlavý útek. Chvíľu som ho naháňala, pretože bol prešibaný, ale nakoniec som ho chytila. Stačil jeden skok a chudák srnec bol bezmocný. Ako náhle som vypila poslednú kvapku jeho krvi srnec sa rozpadol na prah.

Letmý pohľad na oblohu, s ktorej som odratúvala čas podľa dĺžky tieňa, mi prezradil, že je približne deväť a ja sa musím vrátiť do svojej izby.

„Toho prekliateho srnca som lovila akosi dlho?“ spýtala som sa neveriacky sama seba.

Splním „žalúdkom“ som sa opäť zmenila na vrana a letela som domov.

Zac stál v mojej izbe, zrejme ma čakal, a tváril sa dosť naštvane.

„Čo sa deje?“ spýtala som sa, lebo som nevedela prečo sa tvári tak podráždene.

Prekvapil ma, lebo na mňa vybehol, – „Nerob sa neviniatkom! Ako si mohla? Ja som ti veril!“

Zaskočene som na neho hľadela, nakoniec som vysúkala zo seba odpoveď, – „Nebľač na mňa! Ja som nič neurobila! Proste som nestihla ísť do obchodu, lebo som bola na love a nejako som zabudla na čas.“

„Koľko si toho stihla to ma nezaujíma. Mňa zaujíma tá jedna vec. Prečo? Preboha, prečo? Ako si mohla, veď sme sa dohodli.“

„Čo na mňa ziapeš kvôli niečomu o čom neviem? Tak som to urobila. A čo, nič sa nesalo.“

„Nič sa nesalo? Nič?“ pokračoval Zac.

„Nie. Nič, to je moje posledné slovo.“ upozornila som nechápavo.

Zac sa zatváril prekvapene, pretože asi vytušil, že neviem o čom dokola točí a vravel už miernejšie, – „Nič, kde ty žiješ? Nevieš čo sa tu deje? Ja nevravím o bežných veciach. Ale vysvetli mi, ako si mohla. Zabila si človeka skoro a býval tu.“

„Čo?“ neskrývala som svoje prekvapenie.

Prekvapene sa tváril pre zmenu teraz Zac, – „Ty o tom nič nevieš?“

„Je pravda, že som bola na love, ale ja už nejaký čas ľudskú krv nepijem.“ bľabotala som.

„Čo to znamená?“ spýtal sa Zac a ja som zreteľne počula a cítila v jeho hlase obavy.

Chvíľu som váhala, potom som mu povedala pravdu, – „Že je tu iný upír. Povedz mi o tom viac?“

„Vraví sa o tom v celej nemocnici. Štefan Dérer, býva na konci tejto ulice, šiel domov, keď ho „niečo“ napadlo, mne to pripadalo ako keby niečo „to“ vyrušilo. Má v tele trochu krvi a roztrhaný krk.“ vysvetlil mi.

„Pozriem sa po okolí, či nezbadám niečo zvláštne, nejaké indície, čo by mi napovedali čo presne sa stalo a kto je za tým. Ale pochybujem, že tu ešte sú.“ podotkla som.

„Sú?“ spýtal sa preľaknuto.

„Keď hovoríš, že ho niečo vyrušilo, tak potom museli byť aspoň dvaja.“ povedala som.

„Prečo?“ bol zvedavý Zac.

„Vravíš, že ho niekto vyrušil, ale kľudne ho mohol ten niekto zabiť. Aj keby ho ten niekto nezabil, určite, ten upír, či čo to bolo, buď zaútočil na toho ďalšieho a obaja zomreli, alebo odtiaľto obaja zmizli pekne ďaleko a opačnými smermi.“ vysvetlila som a zmenila som sa na vranu.

Z vrchu som videla celé Kučierovo aj okolité malé dedinky. Preletela som ponad gymnázium Hany Sulovsovej, do ktorej som chodila, obchod, kostol a domčeky v radovej výstavbe. Dokonca aj ponad cintorín a dom, ktorý stál bokom. Nakoniec som sa vrátila domov, no pre Zaca som nemala dobré správy.

Nič som nenašla. Žiadneho upíra ani nič podobné iba čudný pocit.

Zaujímavé bolo, že ten čudný pocit som mala, keď som letela nad tým opusteným domom.

Ten dom bol úplne odrezaný od svete a predsa v ňom niekto býval. Dom bol udržiavaný a postavený v štýle sedemdesiatych okov. Tá samota a ticho muselo byť krásne, ale aj neznesiteľné. Vŕtalo mi v hlave, kto tam môže bývať. Ale po prílete domov mi táto záhada vyfučala z hlavy, ako veľa ďalších vecí.

...

V pondelok lialo ako z krhly, blesky ožarovali celú telocvičňu a fúkal studený vietor. Takéto počasie som nemala v láske, lebo von sa kvôli vytrvalému lejaku nedalo byť a každý musel trčať dnu.

V tomto prípade v školskej telocvični, na nudnej prednáške o drogách. Napchali tu celý tretí ročník a my sme sedeli na lavičkách, ktorých bolo žalostne málo, natlačený ako sardinky.

Vedľa mňa sedel Česák a tváril sa totálne nezaujato.

Prednášajúci práve vymenúval typy drog, ktorých y sme sa mali vyvarovať. Keď sa nás náhodou niečo spýtal v telocvični zavládlo absolútne ticho, no keď pokračoval v prednáške ihneď sa ozval šepot a smiech.

„Toto počasie je na nervy.“ prihovorila som sa ticho Česákovi.

Ten dlho mlčal až som si myslela, že neprehovorí. No on po veľmi dlhej chvíli povedal, – „Ako pre koho.“

„Máš pravdu, ja mám búrky rada. Ale nie, keď musím trčať na tejto nezaujímavej prednáške.“ rozvinula som.

„To máš pravdu. Táto prednáška je totálne odveci. Bol som už aj na lepších.“ vyjadril svoj názor.

„Mňa celkovo prednášky nudia.“ konkurovala som.

„Mňa ani tak nie. Za svoj život som ich už počul hrozne veľa.“ povedal čudne, akoby prezradil nejaké veľmi dobre strážené tajomstvo a ja som bola náhodou pri tom.

...

Cez prestávku som sa dívala na Methewa Česáka, bol zvláštny. Odpovedal len na otázky učiteľov a neprehovoril ani cez prestávku. Jeho odpovede vždy boli k veci a učitelia ho pre to zbožňovali.

Netrvalo mi dlho a zistila som, že je bifloš, čo bolo niečo ako verejné tajomstvo. Každú úlohu mal a každé učivo ovládal odpredu aj odzadu.

Neznášala som ho, pretože on bol... Jednoducho dokonalý a zároveň som chcela zistiť, čo je zač. Také protichodné pocity som mohla mať len ja a zaujímavé bolo, že len pri ňom a jeho súrodencoch.

A, to ma štvalo. Ale ďalšia hodina bol dejepis a teraz sme na ňom mali preberať zjednotenie Talianska. To som vedela a pamätala som si z toho obdobia každý detail.

Prečo?

Pretože vtedy som bola ešte človek a každý vie, čo sa okolo neho deje.

Natriem ti to. zaumienila som si, lebo viem, že na tejto hodine budem ja excelovať. Kvôli tomu, že zjednotenie Talianska mám v malíčku.

„Dobrý deň, žiaci. Posadajte si, začína sa hodina. Skúšať nejdem, lebo dnes mám narodeniny.“ povedala naša dejepisárka s orlím zrakom. Profesorka Detvamová.

Všetci sme stíchli, keď začala vysvetľovať, – „V dobách rímskeho impéria predstavovalo Taliansko centrum celého sveta. Tu sa nachádzali najväčšie mestá zeme. Taliansko vládlo svetu, mocensky, kultúrne a ekonomicky. Rozpad a zánik Ríma znamenal pre polostrov veľkú katastrofu...“

V triede sa rozpútal šepot, tak nám Detvamová položila otázku, – „Kedy boli Francúzi z Talianska vytlačený?“

„Na jar 1799.“ pohotovo zareagoval Matthew.

„Správne.“ pochválila svojho miláčika Detvamová.

„Pod koho nadvládou bolo celé Taliansko?“ zaujímalo dejepisárku.

„Nadvládou Rakúska.“ odpovedal Česák.

Bože, on je až moc pohotový. Musím začať odpovedať, ak mu chcem dať na frak.

„Napoleon roku 1800 podnikol protiútok na Apeninský polostrov. Západné pobrežie pripojil k Francúzsku, na východe vzniklo...“ výklad prerušil narastajúci hurhaj.

Detvamová stratila nervy a povedala, – „Keď ste taký múdri a nemusíte ma počúvať, tak odpovedzte. Ja viem, že Vás táto hodina nudí, ale máte ju a to žiaľ znamená, že sa budete učiť a na hodinách dávať pozor. Čo vzniklo na východe?“

V triede zavládlo ticho, rýchlo som sa skoncentrovala a odpovedala som, – „Talianské kráľovstvo.“

„Nie na východe bolo Neapolské a Sicílske Kráľovstvo.“ opravil ma Matthew.

Jeho odpoveď bola chybná, tak som ho opravila s dokonalou radosťou, – „Neapolské a Sicílske Kráľovstvo bolo na juhu. Ako môže byť ostrov Sicília, na ktorom bolo toto kráľovstvo na východe?“

Videla som, že sa chce hádať o svojej nepresnej pravde.

„Dobre, slečna Smisová. Odkiaľ to viete?“ zaskočila ma svojou otázkou Detvamová.

„Pozerala som raz jeden dokumentárny film na túto tému.“ nepresvedčivo som klamala.

„Takto zostalo Taliansko rozdelené až do Napoleonovho pádu. Obyvateľstvo oslavovalo oslobodenie Talianska. Napoleon za svojej vlády vyberal v Taliansku veľké dane na podporu svojich vojsk. Celý polostrov bol opäť rozdrobený na veľa menších kráľovstiev. Posledná otázka, na ktorom ostrove zomrel Napoleon?“

„Helena.“ odpovedal bez rozmýšľania Matthew.

Zase zle.

„Napoleon zomrel na ostrove Elba. Z ostrova svätej Heleny ušiel.“ referovala som.

„Asi to máš trošku pomýlené. Bolo to naopak.“ s potešením zdôraznil Česák.

„Samantha, zase správne. Tak sa uvidíme v utorok.“ skončila Detvamová a odišla z triedy.

„Ty si mu teda dala.“

„To si si teraz vymyslela?“

„Ty máš teda odvahu.“

„Prečo si sa s ním pohádala o takej debilnej téme?“

Pýtali sa ma baby jedna cez druhú, ktoré sa zhŕkli okolo mňa.

„Haló, tichšie. Ešte nezvonilo.“ upozornila som.

„Prečo si to urobila?“ obviňujúco sa ma spýtala Paulína.

„Nič som neurobila, len som povedala, čo viem a pri tom som ho opravila.“ obhajovala som sa.

„To si sa nemohla krotiť?“ naštvane reagovala Jarka.

Jej otázka ma nazlostila a vybuchla som, – „Ja som tá zlá?! Prepáč, ale mňa učili, že mám odpovedať a on odpovedal zle! Tak som ho len opravila! Čo je na tom zlé?!“

„Nekrič. Nikto to tak nemyslel, len väčšina z nás chce, skúr túži po niečo, čo by bolo medzi ňou a Česákom. Momentálne sú naše šance fuč.“ utišovala ma Anna.

„Čo ste slepé? Sorry, ale tamten sebec s vami nikdy nič nebude mať a vy sa môžete snažiť koľko chcete. Možno vy to chcete, ale ja nechcem takého idiota. Mamičkinho miláčika.“ prezentovala som svoj názor.

...

Cez víkend som bola s Paulínou, Jarkou, Sarou a Annou v multiplexe, ktoré bolo až vo Važci, najväčšom mesto v okolí. Boli sme na romantickom filme, skôr rozprávke, ale názov bol film.

Romantické filmy nemám rada, ale tento bol v pohode, s časti preto, že bol rozprávkový a aj preto, že sa tam spievalo. Milujem muzikály. Boli sme na Začarovanej Ele, na ktorý som ja nechcela ísť, hoci som ho ešte nevidela ale recenzia nebola moc dobrá ani herecké obsadenie. Hral v ňom Hugh Dancy a tohto britského herca nemusím.

Po filme sme išli k Talianovi, čo je najlepšia a zároveň najdrahšia pizzeria široko-ďaleko. Ja nejem, pretože mi netreba jesť, ale premohla som sa a kúsok pizze som zjedla potom som povedala, že už nevládzem.

Baby to zhltli aj s navijakom.

„Bože, ten film bol pekný. Chcela by som v podobnom hrať.“ rozplývala sa Jarka.

„Aj ja. Hlavne v takom romantickom. S pekným partnerom, čo by ma mal rád.“ dodala Sara.

„Jasné. A tvojho partnera by nehral nik iný ako Mathew.“ šprihla jej do tváre Anna.

„To by bolo úžasné.“ snívala Paula s otvorenými očami.

„Snívaj ďalej.“ trefne som poznamenala, na čo náš stôl vybuchol v smiech.

„Baby dohodnime sa, že ho jedno z nás zvedie.“ navrhla Jarka.

„A to už prečo?“ nechápala som.

„Vždy je taký sám. Je hrozne krásny, bohatý. Je iná liga.“ Vravela Paula.

„OK. Som známa lámačka mužských sŕdc.“ poznamenala som.

„Nevyťahuj sa.“ zahriakla ma obdivne Sara.

„Fakt?“ zaujímalo Annu.

„Čo mi neveríte?“ spýtala som sa na oko urazene.“

„Podľa mňa je.“ povedala Paula a po chvíli dodala, – „Tak si to zhrňme. Drží v ruke všetky esá. Je nezadaná, pekná, inteligentná a nová.“

„Vďaka.“ povedala som sucho.

„Neblbnite, čo vám šibe. To je detinské.“ zrušila naše plány Paula.

A my sme skončili z našimi konšpiračnými teóriami.

Domov sme prišli o jednej a viezla nás Paulína, pretože ona má ako jediná z nás auto. Vystúpila som ako prvá a Zac, akože, urobil cirkus, lebo sme sa vo Važci zdržali dlhšie ako sme sa mali.

Prišla som totiž po večierke.

Celú nedeľu lialo ako z krhly a ja som nemala čo robiť. Tak som začala premýšľať o priateľoch.

 Nemyslela som si, že mať priateľov je také dobré. Keby som im mohla povedať o sebe pravdu, ale ako by to prijali? Dúfam, že si to niekedy zopakujeme, bola to fakt sranda. Myslím, že začnem chodiť s Martinom. Bude tu skúška, či som si už zvykla na ľudí. Martin sa mi páči a je fakt milý. Tak prečo by ten šťastný nemohol byť práve on?

Ale to ma rýchlo prestalo baviť. Tak som si zo srandy sadlo za klavír a začala som hrať. Moje prsty behali po klávesoch stále rýchlejšie, a tak sa rytmus musel zrýchľovať. Bože, ako dlho som už nehrala. Hádam celú večnosť. Je to príjemné, mala by som si to niekedy zopakovať.

8. kapitola

Išla som cez les, spomalila som, pretože tu boli samé ostré zákruty. Cez husté  kríky som nevidela a ani som nepočula. Dôvod bol jednoduchý, na ušiach som mala slúchadlá a hudba z mptrojky priam vrešťala.

„Veď je neskoro a nik nepôjde po lese. Určite.“ povedala som sama sebe, no skôr to bolo iba povzbudenie.

Potrebovala som nabrať odvahu, aby som sa odhodlala rútiť plnou rýchlosťou, akú táto mašinka zo seba dostane, po zlej lesnej ceste. Motorka zareagovala rýchlo, zvýšila rýchlosť na maximum.

Moja dvojkolesová kára sa mihala po lesnej cestičke šialenou rýchlosťou a ja som sa uvoľnila. Vždy som sa pri rýchlej, často až nekontrolovateľnej,  jazde uvoľnila moje napäté svaly.

Zrazu sa predo mnou zjavilo auto, je zaujímavé aké zbytočnosti si vtedy človek všimne. Ako napríklad: auto je čierne BMW s nepriehľadnými sklami, šoféruje ho chlapec, ale aký pekný. Po poriadnom zaostrení som zistila, že šoférom je Matthew Česák a sedel v aute sám. Aj on išiel rýchlo.

Kolízií sa nedalo zabrániť, nepomohli by ani moja duchaprítomné a rýchle reflexy dravca rokmi vycvičené do dokonalosti.

Všetko ostatné ubehlo hrozne rýchlo, začula som škrípanie bŕzd a ja som prudko zabočila doľava. Motorka začala neovládateľne šmykovať a spadla aj so mnou. Asi desať metrov sa motorka kĺzala po tráve a ja som sa spod nej nemohla vyslobodiť. Potom som začula tupý náraz, to som ja aj s mojou motorkou vrazila do skaly, ktorí nás konečne zastavila.

Keď som sa okolo seba poobzerala, aby som zistila, čo sa vlastne stalo. Uvedomila som si, že motorka „bezvládne“ leží na mne, z auta po náraze do stromu zostal len vrak, zázrak je, že na mieste nezačalo horieť.

Chcela som sa vyslobodiť spod motorky, ale už na mne nebola.

Nado mnou stál Matthew, nebol zranený, ale zo stavu jeho elegána usudzujem, že to ním muselo pekne hrknúť. Mal by byť doudieraný a to poriadne, ibaže nie je.

Niečo tu smrdelo.

Nechápavo som na neho hľadela, našťastie môj mozog nebol taký otrasený ako ja a pracoval rýchlo.

1.   je bledý

2.   je studený

3.   je „pekný“

4.   inštinkt ma naňho stále upozorňuje

5.   vonia ako čerstvo rozkvitnutá lúka – to sem nepleť

6.   nič sa mu nestalo

To nie je človek. dospela som k zjavnému záveru.

Rozhodla som, že mu pre istotu prečítam myšlienky. Dávno som to nerobila. Mne Max nemohol čítať myšlienky, ale ja jemu áno. Tak ma prinútil, aby som mu sľúbila, že nebudem viac čítať myšlienky iným.

Teda som slovo, ktoré som dala pred sto päťdesiatimi rokmi, vzala späť. Len preto aby som si bola stopercentne istá svojou diagnózou, o ktorej som bola čím ďalej, tým viac presvedčená Ako to, že je v poriadku. Narazila hlavou do skaly, mala by jej z nej tiecť krv, alebo aj niečo horšie. Vari je upír ako ja? Nie, nevyzerá tak a ani nepáchne ako iný tvor.

Čo budem robiť? spanikárila som ako vždy, keď sa niečo dialo.

Zachovaj pokoj. vravela som si, lebo som sa snažila upokojiť.

Hneď som stála na vlastných nohách a z môjho hrdla sa ozýval čudný zvuk.

Vrčala som.

„Pokoj.“ povedal Matthew a pomaly sa ku mne blížil.

Vrčala som čoraz silnejšie a intenzívnejšie, a keď  bol len pár centimetrov odo mňa precedila som cez stisnuté zuby známu vyhrážku, – „Ešte krok a si mŕtvy.“

„Hlavne pokoj, ja ti nechcem ublížiť.“ chlácholil ma svojimi rečami, napokon natiahol ruku a ja som mu dovolila dotknúť sa ma.

Čo to robíš? Zbláznila si sa? nechápala som vlastné konanie.

Stisol ma a ja som cítila jeho pevné objatie.

Stisol ma z logického dôvodu, nie preto, že ma chcel upokojiť, ale preto aby som mu schopnosťami nemohla ublížiť. Schopnosti, no aspoň o väčšine to platí, sa nedajú použiť proti osobe, ktorá sa Vás dotýka.

Trik, ktorý ovláda skoro každý a teraz znova vyšiel.

„Čo tu robíš? Toto územie je už obsadené.“ povedal to tak nežne, no pritom tak, že som v jeho hlase počula hrozbu.

Vedela som, že musím odpovedať a rozhodla som sa.

Poviem pravdu.

„Plním sľub.“ stručné, ale výstižné. Dokonca som sa aj usmiala a v mojich očiach svietili šibalské iskričky, ako vždy keď som sa dobre bavila alebo som mala niečo za lubom.

„Aký?“ spýtal sa a ja som jasne počula zvedavosť v spôsobe ako to povedal.

„Nebuď zvedavý, budeš skoro starý.“ odvrkla som. Tieto múdre vety starých rodičov som používala skoro stále. Bol to môj manier a navyše takéto vety vedeli dotyčného príjemcu podráždiť.

Nemám rada zvedavých ľudí, ale jeho všetečnosť bola iná, neidentifikovateľná. Ale aj tak mi liezla na nervy.

„Aký?“ zopakoval, tentokrát už nazlostene.

Nemala som na výber, ale z mojej odpovede bolo zrejmé, že som nasrdená. Preto som mu odvrkla, – „Jednoducho sľub a viac to už nerozpitvávaj.“

Odkiaľ sa vo mne nabrala toľká drzosť?

Moja náhla zmena nálady ho vykoľajila a to som využila. Vytrhla som sa mu z objatia a zamierila som k motorke. Nečakala som, že ma dobehne tak rýchlo, no stalo sa.

Chytil ma za ruku a povedal mi varovným hlasom, – „Je nás vyše tucet. Fakt si myslíš, že nás všetkých porazíš. Si sama a ešte k tomu aj na cudzom území. Uzavrieme dohodu, ja sa pýtam a ty mi na oplátku odpovedáš. Súhlasíš?“

„Myslíš si, že mu tými rečičkami nahnáš strach? Pre tvoju informáciu, nie som ani trochu vystrašená.“ povedala som ignorujúc jeho naštvaný vzhľad.

„Varujem ťa. Nie je v tvojom záujme ma nahnevať.“ povedal výhražne a niečo neznáme v jeho tóne ma prinútilo držať hubu.

Keď som neodpovedala, zopakoval otázku ešte raz a nástojčivejšie, ak sa to ešte vôbec dá.

Neznášam, keď som zahnaná do kúta a bezbranná, ale nemohla som nič iné robiť iba súhlasiť.

Pri rozhovore, no skôr som rozprávala iba ja a Mathew sa ukázal ako perfektný poslucháč, som sa vyhýbala pohľadu do jeho zelených očí, ktoré mi pripomínali smaragd, – „Sľub som dala Maxovi a spočíval vtom, že minimálne jeden rok budem chodiť medzi ľudí a na škole z inými deckami, normálnymi deckami.“

„Kto je Max?“ pýtal sa. Zdalo sa mi, že ho každé moje slovo neskutočne zaujíma.

Pri spomienke na Maxa som zosmutnela a potrebovala som niekomu povedať o Maxovi, hocikomu.

On akoby pobadal môj smútok a nežne sa na mňa zadíval. Ten pohľad hovoril – nebuď smutná. Život je krásny, treba sa z neho tešiť.

Tak som začala hovoriť svoj príbeh, samozrejme som ho skrátila. Ani neviem prečo práve jemu som to hovorila, no musela som to niekomu povedať a nikto iný nebol po ruke, – „Nie, kto je Max, ale kto bol Max. Max bol tiež upír ako ja. Vlastne, čo si budeme klamať, on ma všetko naučil. V škole, tam sú takí ako ja a on bol jeden z tých, čo nás učia bojovať, „žiť“. On tam robil záhradníka. Vraj, podradná práca, ktorá sa získava za trest, ale v skutočnosti to je najlepší džob, pretože všetky decká-upíry sa na neho obracali a on im radil. Veľmi ma trápilo, že ja musím ľudí zabíjať, len preto, aby som mohla žiť a oni musia zomrieť. On mi ukázal inú cestu. Max sa v tomto meste nerodil, pred tristo rokmi, keď sa tu narodil bolo Kučierovo úplne iné. Mesto som si vybrala ako pamiatku, lebo v pondelok, pred mesiacom, ho niekto zabil. Prosím, pusti ma. Musím sa vrátiť. Inak ma Zac, teda Zachariáš, bude hľadať a bude sa o mňa báť. Ja ho nechcem zbytočne znepokojovať.“

Mathew mi zdvihol tvár a hľadel do mojich očí, tajomných a čiernych ako nočná obloha. Po chvíľke ticha povedal, – „Sam, tak ťa budem volať. Mňa sa naozaj nemusíš báť. Ja ti nechcem ublížiť. Nezabíjaš ľudí, tak čím sa kŕmiš?.“

„Namiesto ľudskej krvi pijem zvieraciu. Je to v pohode, len musím častejšie loviť. Zvieracia krv nie je taká výživná ako ľudská a nemá taký obsah energie. Ale na to som si už zvykla.“ poúčala som ho.

„Ani my nepijeme ľudskú krv, potom ti to vysvetlím. Ešte sa vidíme.“ povedal záhadne.

Prečo mu dôveruješ? Prečo? Čo na mňa používa? pýtala som sa v duchu.

Keď to povedal pustil ma a ja som konečne nasadla na motorku. Ani som sa na neho nepozrela, bolo mi jedno čo urobí s autom, záležalo mi len na tom, aby som odtiaľto čo najrýchlejšie zmizla.

...

Dvere som naštvane zabuchla a prešla som do obývačky. Na gauči sedel Zac a pozeral televízor.

Zase.

Keď ma zbadal hneď spustil, – „Sam, meškáš. Mala si tu byť už pred hodinou. Vysvetlíš mi, kde sa flákaš?“

Nemala som náladu, no aj napriek tomu som sa premohla a klamala som s ľahkosťou – „Viem, že meškám, ale neuvedomila som si, že ten čas tak beží. Dnes som si bola kúpiť niečo v obchode do školy a navyše som bola v potravinách a na love.“

Klamať som vedela. To je jedna z podmienok na prežitie.

Reálne som bola z Martinom, ukazuje mi mesto, ja sa pritom parádne zabávam. Zistila som, že Martin je totálny idiot, vôbec som sa k nemu nehodila. Ja tichá, nebezpečná, ľahkovážna hazardérka a on ukecaný, až moc poctivý, bojazlivý. Prosto toto do kopy nejde.

Zac zbadal, že som podráždená a s obavou sa ma spýtal, čo mi je.

„Pokazila sa mi motorka.“ povedala som zlostne pravdivý dôvod mojej zlej nálady. Tá drahá motorka, ktorú som si poctivo kúpila a ospevovala som ju. A teraz zdochla, je kaput.

 „Ešte niečo ťa vytočilo, mňa neoklameš. Tak čo je tým ďalším? Prečo si taká naštvaná?“ nedal pokoj Zac.

„A navyše som musela polhodiny čakať v poondiatej obedňajšej zápche. Vieš, Zac, ja nie som trpezlivá. A ešte do toho tá motorka. Katastrofa. Hrôza. Tento deň je úplne na prd.“ vyhlásila som a uháňala som preč od Zacových zvedavých otázok.

Napadlo mi, že sa zašiť môžem v svojej izbe a tento zámer som aj splnila.

Bola som obutá a na teniskách som malo blato. Špinavá a zablatená som sa hodila na posteľ.

Bola som vytočené, ale nie kvôli motorke. Pravým dôvodom boli moje prebúdzajúce sa city, ktorým som nerozumela. Vkuse som myslela na tú „nehodu“ z Česákom, ale čo bolo horšie cítila som sa s ním bezpečí.

Ako som mohla byť taká hlúpa a nevšimnúť si, že tu niekto je? Čo teraz? Koľko tu asi sú? Už viem prečo sú taký zvláštny. Prečo som na to neprišla skôr? Prečo som nepočúvala inštinkt, ktorý mi vravel, že tu niečo smrdí? Myslela som si, že je to takto ľahšie? hľadala som odpoveď, ale Mathew mi neschádzal z mysle – Mathew je zvláštny a krásny. Neviem prečo na mňa nezaútočil? Veď mal príležitosť, ktorá sa už nezopakuje. Azda si myslí, že som slabá? Niečo vo mne sa ho bojí, hoci neviem prečo. On je taký... Páči sa mi? Netrep. Zabúdam na pravidlá. Určite má nejakú schopnosť, ktorou ma opantal. Áno, to je určite správna odpoveď. Ale čo ak nie? Môžem ho mať rada? Mne asi šibe. Prečo na teba stále myslím? Prečo? Prečo? Prečo?

9. kapitola

Z myšlienok ma náhle prerušil zvuk, akoby niekto ticho pristál, alebo čo. Ihneď som si sadla a bola som pripravená útočiť, ale proti čomu? Napínala som zmysly na prasknutie, ale nič podozrivé som nezachytila. Otočila som sa k balkónu a skoro som dostala infarkt, nieže by upíry mohli dostať infarkt, ale tak som sa vtedy cítila.

Na balkóne stál Matthew a kýval mi spoza balkónových dvier.

Čo sa s tým sklom mazná, či je na ňom nejaká špina? ironicky som sa pýtala.

Postavila som sa a šla som ich otvoriť. Bola som milá, to znamenalo predstierať, a pozvala som ho ďalej, lenže on sa okúňal a po chvíli povedal, – „Vieš, Sam. Ja... Ako ti to povedať. Má to jeden drobný háčik a to ten, že ja nemôžem ísť do domu, ak ma jeho majiteľ nepozve ďalej. Lenže ty akosi nie si človek, takže tvoje pozvanie mi je nanič.“

Táto odpoveď ma pobavila a zároveň prekvapila. Ja môžem vojsť, aj keď ma nepozvú a on nie? Ale prečo?

Hoci som bola zarazená, nedala som to na sebe znať, len som povedala, – „Matthew, s týmto som sa ešte nestretla, ale dobre. Tak budeme na balkóne. Tam môžeš byť, či nie?“

„Jasné na balkóne môžeme byť a volaj ma Matt.“ navrhol mi a ja som jeho návrh prijala.

Obaja sme si sadli na lehádka a nastalo medzi nami trápne ticho.

„Včera si neprišiel.“ vyhŕklo zo mňa skôr ako som si stihla premyslieť, čo poviem.

Mathew sa zasmial a dôverne mi povedal, – „Nemohol som. Som rád, že si ma čakala a zároveň smutný, že som ťa sklamal. Doma boli fofry pre to auto. Nemusíš sa báť, teba som v svojej historke nespomenul. Povedal som, že som mal menšie dôverné rande so stromom.“

Po tomto jeho výroku som sa placho usmiala a radšej som si nasledujúcu otázku dobre premyslela, kým som sa odhodlala spýtať– „Matt, ty a tvoja svorka, rodina, klan, alebo ako sa vlastne voláte tu ste ako dlho?“

„Kľudne ich volaj mojou rodinou. Sú mi ako súrodenci a my sme tu už štyri roky. Ešte šesť a odídeme odtiaľto.“ vysvetlil mi, no z tejto odpovede som nebola moc múdra.

„Nechápem.“ priznala som po krátkom váhaní.

Matt sa zasmial na mojom výraze a začal znovu vysvetľovať. Našťastie to vysvetľoval teraz zrozumiteľnejšie, – „Ja tu nie som sám, ale to si si už určite uvedomila. Do školy so mnou chodí desať ďalších upírov. Oni sú akože moji súrodenci. Doma sú ešte štyria upíry, ktorý pracujú ako normálny ľudia. Nemôžeme dlho zostať na jednom mieste, lebo by to bolo podozrivé, veď nestarneme. Zostávame teda desať rokov, my študujeme osem rokov a potom odchádzame na univerzitu, ktorá je ďaleko. V skutočnosti neexistuje. Budeme na nej dva roky, čiže sa dva roky budeme doma skrývať, a potom akože prestúpime na inú školu. Vyberáme si miesta, kde je málo slnečných dní, bohužiaľ tých nie je moc. A keď sa už zabývame a zvykneme si, odídeme. Čo je smola, pretože desať rokov ubehne ako voda.“

„Matt, tak nejak, tvojej rodine nebude vadiť, že mi to všetko hovoríš?“ začala som sa strachovať, ani neviem prečo.

„No, ako ti to povedať. Moja rodina si myslí, že som na love.“ priznal sa mi a ja som nevedela čo povedať.

Nakoniec som sa zmohla na odpoveď, ale akú, – „Ty somár. Ak to zistia budem v sračkách až po uši!“

„Nekrič. Oni o tebe nevedia, aspoň myslím...“

„Myslíš? Prečo som ťa nezabila v tom lesíku, či čo to bolo? Vypadni a zabudni na mňa, jasné!“ skríkla som.

Chvíľu som sa na neho ešte pozerala, ale nakoniec som sa odvrátila. Otvorila som balkónové dvere a chystala som sa ich za sebou zabuchnúť, lenže to sa mi nepodarilo.

Matt využil chvíľu, keď som na neho hľadela. Zneužil ju proti mne a to tak, že nohu vložil do dverí a zatiaľ mi rukou zakryl ústa a pritiahol ma k sebe.

Zase bezmocná. Nejak sa to tu všetko opakuje. pomyslela som si trpko.

Bol blízko mňa, až tak blízko, že som na lícach cítila jeho studené, dokonale tvarované a pevné pery. Naklonil sa k môjmu uchu a pošepkal mi, – „Sam, prestaň. Ak budeš kričať, tak nás niekto začuje alebo niekoho zobudíš a to predsa nechceš. Moja rodina ti neublíži, pretože ja ťa ochraňujem. Sľúb mi, že nebudeš kričať ani nič podobné a ja ťa pustím.“

„Dobre, Matt, nebudem kričať. Vysvetli mi prečo si myslíš, že potrebujem ochranu?“ spýtala som sa pokojne, ale v skutočnosti som zúrila, pretože ma nepozná a podceňuje ma.

Matt sa mi zadíval do očí, takých temných a zároveň hrozne detských , a začal hovoriť, – „Nechcel som povedať, že si slabá. To si naozaj nemyslím. Ja len... Skrátka, rozmýšľaj. Je tu päťnásť upírov, plus si na ich území. Fakt si myslíš, že si sama poradíš?“

„Možno. Vieš, upír ako ja vie veľa vecí. Sme rýchli, silný, nezraniteľný...“

„To aj my, ale stále ťa môžeme zabiť.“ povedal Matt.

„Keby si ma neprerušil, vedel by si, že nie som taká slabá za akú ma pokladáš.“ povedala som na oko naštvane, ale pokračovala som už veselšie, – „Každý upír ako ja sa vie navyše meniť na hocijaké zviera, čítať myšlienky, meniť ich, ale ja som iná. Ja mám štít, takže nikto ma nemôže ovládať schopnosťou.“

„Aj my máme schopnosti. Najprv ti nás všetkých predstavím, po pároch: Susan a Erik, Ketrin a Jacob, Mária a Nikola, Lucy a Edmund, Alece a David, Elena a Antonny, Abigail a Sebastián. Ja sa viem premiestňovať. Premiestniť sa môžem najviac o päť metrov. Susan je z nás najrýchlejšia. Ketrin vie čítať myšlienky. Jacob má štít ako ty. Alice vie každého vystopovať. Vidí jeho očami, ale dotyčná osoba, upír alebo človek, jej to musí dovoliť. Elena cíti nebezpečenstvo. Sebastián je veľmi silný, silnejší než my. Tí z nás, ktorý majú nejakú schopnosť majú zelené oči a tí čo nič nevedia majú modré oči.“ objasnil mi Matt, no skôr to znelo ako chvastanie.

„Nechvastaj sa.“ riekla som vecne.

„Ja sa nechvastám, len vystatujem.“ upozornil ma.

„Čudné mená.“ prehodila som, lebo som sa nechcela som sa rozprávať o ňom. Bála som sa, že sa zopakuje tá trápna scéna a nejaká poznámka mi vyletí z úst a ja ju budem ľutovať.

 „Hej. Susan, Ketrin a David pochádzajú z Londýna to je hlavné mesto Anglicka. Sebastián a Lucy z Vichy, to je mesto na juhu Francúzku. Abigail, Jacob, Edmund a ja z Ohaya ten je v USA. Mária a Erik z Madridu, Španielsko. Nikola a Elena z Benátok, krásne mesto v Ríme postavené na kanále. Antonny a Alece z New Yorku, čiže z veľkého jablka, tiež v USA.“ poúčal ma.

„Predstav si, ale ja tiež viem, kde sa nachádzajú tie mestá. Dokonca  vo väčšine som bola.“ dodala som uštipačne.

„To ma teší, lebo to znamená, že nie si úplne hlúpa.“ podpichol  ma.

„No dovoľ.“ ohradila som sa.

Začudovala som sa, keď sa začal Matt smiať.

„Čo tu je také smiešne?“ podráždene som vyzvedala.

„Prepáč, ale mala by si sa vidieť. Tváriš so hrozne.“ vysúkal so seba Matt pomedzi salvy smiechu.

Pozrela som sa na neho nechápavo a pridala som sa. Čo iné som mala robiť?

Bol to zvláštny pocit. Nesmiala som sa odkedy Max... No, odkedy odišiel a mňa tu nechal.

Myslela som, že už nikdy nebudem šťastná, lenže teraz som sa zase, po veľmi dlhom čase, cítila ako by som bola v siedmom nebi.

Max mal pravdu. Budem šťastná. Znovu. pomyslela som si.

„Teraz si ty na rade.“ zakončil náš smiech Matt poznámkou, ktorej som nerozumela.

„Čo? V čom na rade?“ nechápala som.

„Odpovedať mi na otázku.“ povedal a ja som prekvapene naňho hľadela.

Čo sa ma môže spýtať? Musím mu odpovedať? Lenže ja som sa pýtala a on odpovedal. Takže, musím. Prosím, len nech to nie je osobné.

„Otázku. Jasné pýtaj sa.“ neochotne som povedala.

„A moja otázka znie. Čo je škola upírov?“ položil svoju otázku.

„Škola upírov? Škola. Upíry, ako ja, sa premieňajú rok. Zatiaľ navštevujeme špeciálnu školu, školu upírov, kde nás učia bojovať, zabíjať, loviť, a tak ďalej. Vznikla veľmi dávno, nik nevie presne kedy, a je to tradícia.“ vysvetlila som.

„Ako si sa stal upírom?“ spýtala som sa ani neviem prečo.

Na Mattovi som videla, že ho moja otázka zaskočila. Chvíľu iba na mňa nemo civel a potom začal, – „Ja som sa narodil počas občianskej vojny, ktorá bola v Amerike pred 400 rokmi. Keď som dovŕšil sedemnásty rok života prinútili ma bojovať. Bol som neskúsený, mladý a namýšľal som si, že som najlepší. Zasiahli ma šípom do chrbta, zranili mi chrbticu, dá sa povedať, že som ochrnul. Ja som spadol na zem a nemohol som vstať, ostatný si mysleli, že som mŕtvi. Ale nebol som, nemohol som nič robiť. Videl som ako moji priatelia padajú na zem mŕtvi. Chcel som umrieť, neželám to nikomu zažiť. Na chvíľu som upadol do spánku alebo bezvedomia, neviem čo to bolo. Pamätám si, že keď som sa prebral chrčal som a predo mnou stála krásna žena. Bola to Abby a tá ma premenila na upíra."

„Mňa premenili pred dvesto rokmi. Moja mama umrela pri pôrode mojej sestry. Otec nevedel ako sa má o malé bábätko starať, a tak sa oženil. Moja macocha však bola veľmi akčná a rada míňala otcove tvrdo zarobené peniace, v čom som jej bránila ja. Tak mi vybrala ženícha. Keď som sa išla ukázať novému manželovi, jednoducho, som sa zmenila na upíra, no skôr zmenili ma. Vtedy sa stala veľká nehoda, niekoľko kočov sa zrazilo. V jednom z nich som sedela.“ zakončila som.

Sedeli sme v úplnej tichosti a dívali sa na seba.

Nakoniec sa Matt ujal slova, – „Ospravedlň ma, ale ja už musím ísť. Aj tak je neskoro a doma som povedal, že sa musím prevetrať. Podivné byť na love celú noc.“

„Dobre. Zajtra prídeš.“

Sprostá, debilná otázka. Mala som si radšej zahryznúť do jazyka. karhala som sa.

„Jasné, tak zatiaľ.“ rozlúčil sa so mnou Matt.

10. kapitola

Bol studený a upršaný marcový utorok, keď na tom malom balkóne patriaceho do mojej izby, zastal Matt. Cez plece mal prehodený batoh a na očiach slnečné okuliare, a na perách nenútený a záhadný úsmev.

„Čo tu robíš?“ spýtala som sa na oko podráždene, keď som vchádzala na balkón.

Realita bola taká, že som bola šťastná, prešťastná, keď ku mne Matt zavítal a viac a viac som sa tešila na túto chvíľu. Vedela som, že v kútiku duše si želám byť stále s ním, ale zatiaľ sa mi tento tvrdohlavý kútik srdca, ktorý nechcel byť ticho, darilo umlčať.

„Čo ti je?“ spýtal sa ma Matt, keď začul podráždenie v mojom hlase.

„Ale nič. To nerieš. Len mi ide na nervy, že Zac stále čumí na tú telku.“ rýchlo som zahovárala.

„Prišiel som ťa pozrieť. Nemohol som bez teba vydržať.“ povedal mi Matt šibalsky a oči mal plné nehy.

„Fakt?“ pýtala som sa pobavene, ale v skutočnosti som chcela aby povedal – Áno.

„Jasné, že nie.“ klamal a vzápätí mi položil otázku, ktorá ma totálne vyviedla z rytmu, tak som sa ju rozhodla ignorovať, – Túžiš po tom?“

„Čo?“

„Matt, nevieš klamať. Oči ťa prezradia. Ale neodpovedal si mi. Čo tu chceš? Vieš, ja, musím o pol hodinu vyzdvihnúť Zaca z práce. Pokazilo sa mu auto. Dnes tie autá nič nevydržia.“ vysvetlila som.

„Tak ťa nebudem dlho zdržiavať. Keď nepríde Mohamed k hore, príde hora za Mohamedom. Doniesol som niečo z domu...“

„Zlatko, nemôžeš pochopiť, že ja nepôjdem k tebe domov!“ rázne som ho prerušila a pri mojom chvíľkovom popude som mu povedala inak než obvykle.

Akí inak, inak si to všimnúť.

„Zlatko?“ spýtal sa ma prekvapene a zároveň nadšene.

„Nerieš. Tak som volala Maxa a ty mi ho pripomínaš. Doberal si m on a teraz aj ty.“ zavádzala som.

„Ale prečo?“ zaujímalo ho.

„Lebo! Ja jednoducho... Neviem. Možno sa mu to páčilo, keď som vzkypela. Netuším, spýtaj sa ho.“ hlas plný zúfalstva stačil a Matt prestal.

„Doniesol som nejaké fotky, ale ak nechceš...“

„Matt, s radosťou si pozriem tie fotky. Prepáč, že som tak vyletela. Už o tom nehovorme.“ žiadala som a moja žiadosť padla na úrodnú pôdu.

Matt mi dal prvú fotku a začal vysvetľovať, – „Na prvej fotke si dobre všimni toho chlapíka, čo stojí za Abby.“

„Toho v tom značkovom obleku? Tvári sa dosť namyslene. Tie slnečné okuliare mu vôbec nesedia. Dala by som mu menší rám a okrúhle sklá.“ kriticky som sa vyjadrila.

„Môžem pokračovať? Takže on sa volá Thomas, ale všetci ho voláme Tom. Je to náš šéf, alebo alfa samec. Je to hlavný upír, ktorý určuje pravidlá, ba stará sa o ich dodržiavanie. Býva vo veľkom hrade v Londýne a túži mať v zbierke niektoré schopnosti našej rodiny.“ pokračoval Matt vo vysvetľovaní a oboznamovaný ma s faktami o ich rodine.

„Matt, prečo máš slnečné okuliare? Veď je iba marec, slnko ešte nesvieti, možno niekedy vyjde, ale nie je silné.“ upozornila som ho opatrne.

„Tebe nerobí nič slnko?“ nechápal.

„Nič, len sa nemôžem priamo do slnka pozrieť, lebo potom zle vidím.“ objasnila som.

„Toto je zvláštne. My na slnku zle vidíme, sme slabí a nemôžeme použiť schopnosti. Tie okuliare, alebo akýkoľvek tieň, znižuje účinky slnka.“ vravel mi Matt o ich problémoch so slnkom, ktoré som ja nemala.

„Možno je to preto, že o nás hovoria, že sme jedni z posledných upírov aké vznikli. Ale zabiť je nás ľahké, stačí aby nás ktosi trafil dubovým drevom rovno do srdca.“ pokúsila som sa vysvetliť.

„Možno. Nás je zabiť ťažšie, treba nám prehryznúť krčnú tepnu.“ povedal mi Matt o svojej achillovej päte.

Zrazu som pred očami videla mŕtveho Maxa a dýku, ktorá mu trčala z hruda. Prevalcoval ma pocit samoty a v tichosti som zaúpela.

„Prosím, bavme sa o niečom inom a nie o smrti.“ požiadala som a pritisla som sa k Mattovi.

Matta zarazil moje nečakané gesto, z ktorého vycítil môj smútok, – „Už si si zvykla na školu?“

„Neviem, myslela som, že to bude horšie. Nie je to také zlé, ale niekedy mám pocit, že by som niekoho najradšej zabila“ prehodila som, akoby mimochodom.

...

Ďalší nudný deň v škole.

„Dajte sa do skupín po troch.“ zavelila Ševelejová, naša učiteľka nemčiny, hneď ako vstúpila do našej triedy.

Ako na povel som si išla sadnúť k Mattovi. Po krátkom boji sa k nám pripojila Sara. Všetky baby z triedy chceli byť v skupine s Mattom a vo mne to vyvolávalo žiarlivosť, a túžbu nepodeliť sa.

„Ahoj. Som rád, že som s tebou v skupine.“ zašepkal mi do ucha Matt.

„Ahoj aj ja, ale zdá sa mi, že dnes sa nevidíme po prvýkrát.“ dodala som s prefíkaným úsmevom na perách.

Sara sa pridala k nám celá blažená, že je v partií s Mattom, ale zároveň smutná, že sedí oproti nemu. Lebo miesto vedľa neho som jej vyfúkla.

„Dobre. Rozdám Vám témy, na ktoré VY vymyslíte krátku scénku. Tú prvú vetu nemôžete použiť a ostatní budú hádať, o akú tému ide.“ vysvetlila nám prehnane milo Ševelejová a pitom zdôraznia zámeno vy aby sme pochopili, že máme robiť iba v skupinkách bez jej našepkávania.

Po veľmi dlhom a nudnom vysvetľovaní pravidiel hry nám konečne rozdala témy.

„Ungeduldig - Ihr Freund ist für einen Termin spät. Netrpezlivý – tvoj priateľ mešká na dohodnutú schôdzku.“ prečítal a preložil Matt, keď mu naša profesorka angliny podala zadanie témy z úsmevom od ucha k uchu.

„Super téma.“ poznamenala znudene Sara.               

„Nezdá sa mi.“ oponovala som jej, lebo som chcela vedieť na koho stranu sa postaví Matt pri konflikte.

„Mohla byť aj lepšia.“ postavil sa Matt na moju stranu.

„Vymyslite niečo, pretože ja to nezvládnem.“ poprosila som.

„Dobre. Takže...“ zľutoval sa nad nami Matt, pretože sme naňho upierali psie oči a pošepkal nám svoj nápad na scénku.

„Skupina číslo štyri.“ vyvolala Ševelejová.

„To sme my.“ povedala som nahlas.

Matt išiel pred tabuľu. Po chvíli sa pozrel na hodinky a spustil, – „Zehn Minuten stehe ich hier im Winter, wo herausragen? Es sollte hier sein! Es ist die Kirche Sahnt Elizabeth?“

Desať minút stojím tu v zime, kde trčia? Už tu mali byť! Je toto kostol svätej Alžbety?

Na to som ja k nemu dobehla akože zadychčaná a unavená a vravím, – „Sorry, ich bin spät dran, aber ich verpaßte meinen Bus. Der Fahrer kam früher, als er hatte. Ich bin sehr traurig. “

Prepáč, že meškám, ale zmeškala som môj autobus. Vodič prišiel skôr ako mal. Je mi to veľmi ľúto.

„Ok, ok.“ povedal nahnevane Matt.

„Gents du?“ udržiavala som komunikáciu.

„Okay, aber ich bin wütend, weil Sie zu Verzögerungen sind und Sara

 sind immer noch nicht. Aber das Datum, das Sie beide einig.“ povedal

Matt mrzuto.

Dobre, ale som nahnevaný, pretože ty si meškala a Sara tu ešte stále

nie je. Ale s termínom ste obe súhlasili.

„Wo ist Sara?“ spýtala som sa.  

Kde je Sara?

„Ich wisse nicht.“ zaznela Mattova odpoveď.

Neviem.

„Warum rufst du nicht sie? Sie haben ein Handy? Lend Sie.“ vynašla som sa.

Prečo jej nezavoláš? Nemáš mobil? Požičiam ti.

Matt zobral do ruky peračák a použil ho ako mobil, ktorý som mu akože ja dala.

„Bitte. Hier ist Sara. Würden Sie?“ predstavila sa Sara.

Prosím. Tu je Sara. Želáte si?

„Hallo Sara. Hier ist Matt. Wir warten auf Sie bereits Viertelstunde vor der Kirche. Wo bist du?“ spýtal sa ostro Matt.

Ahoj Sara. Tu je Matt. Čakáme ťa už štvrťhodiny pred kostolom. Kde si?

„Dass wir heute treffen? Ich total vergessen. Entschuldigung. Ich bin zu Hause, ich vermisse dort ankommen.“ pokorne sa ospravedlňovala Sara.

To sme sa mali dnes stretnúť? Ja som na to totálne zabudla. Prepáčte. Ja som doma, nestihnem tam prísť.

„Zu Hause, zu Hause. Wir warten in, und du es vergessen. Aber dieser Ort und Zeit zu schlagen Ihnen.“ ozrejmil jej Matt.

Doma, doma. My čakáme v meste a ty si nato zabudla. Ale toto miesto aj čas si navrhla ty.

Týmto sa naša scénka skončila. Zatlieskali nám a my sme si išli sadnúť.

„Vďaka za našepkávanie. Nevedela by som mu tak rýchlo odpovedať.“ poďakovala mi Sara, kým ostatný hádali zmysel scénky.

„V pohode. Aj nabudúce.“ milo som odvetila.

„Super zahraté. Z toho sa ľahko dal uhádnuť zmysel, nie ako niektorí iní.“ pochválila nás Ševelejová a dívala sa pritom len na Matta.

„My sme vzduch.“ zamrmlala som podráždene.

„To sa mi len zdá alebo naozaj ty chodíš s tím „bifloškým idiotom“?“ pošepky sa ma spýtala Sara.

Matt zachytil otázku a veľavravne sa na mňa pozrel.

...

„Tak ja som idiot?“ spýtal sa ma hneď ako prišiel na balkón.

„A aj debil.“ doberala som si ho.

„Tým si ma urazila. Vieš to?“ smial sa a predstieral, že je urazený.

„Viem, ale čo mám robiť? Niekto ti to povedať musí.“

„Debil aj idiot? Neverím.“

„No, si.“ povedala som vážne, – „niekedy riadny.“

„Nežartuj, aj ty si. Vieš o tom?“ spýtal sa ma Matt so smiechom na perách.

„Už dávno. Nie si prvý, kto mi to povedal.“ odpovedala som.

„No, to je prekvapenie.“ nedal sa Matt.

„To je, ale aspoň nie som taká škaredá ako ty.“ vybuchla som.

Na mojej poznámke, alebo smiechu, sa aj Matt rozosmial a omylom do mňa drgol. Ja som neudržala rovnováhu a preletela som cez zábradlie. Matt sa zľakol a skočil za mnou.

Veľkou rýchlosťou som sa rútila k zemi, ktorá sa čoraz viac približovala. Pretože môj pád bol nekoordinovaný, rachla som rovno na chrbát.

Netrvalo dlho a vedľa mňa pristál vystrašený Matt a sklonil sa tesne k mojej tvári.

Vpíjali sme sa do seba pohľadom a ja som chcela aby bol ešte bližšie ku mne. Cítila som ako mi červeň stúpa do líc a tep sa mi zrýchľuje pri predstave jeho blízkosti.

„Milujem ťa.“ prerušil toto ticho sčista-jasna Matt a ja som načisto stratila reč, lebo som si uvedomila, že on mal odvahu pomenovať ten pocit, ktorý som cítila, ale bála som s s ním priznať pred sebou aj Mattom,.

„Čo si tak ticho?“ zaujímal sa Matt a naklonil sa, že ma pobozká.

Lenže ja som sa uhla.

„Prepáč.“ povedala som a zmizla som vo vchodových dverách, lebo som vedela že dnu nemôže.

11. kapitola

„Ahoj.“ pozdravil sa mi Matt, keď ma náhodou stretol v meste.

„Ahoj, čo tu ty robíš?“ vyhŕkla som začudovane.

„Čo vyzvedáš. A ty tu čo robíš?“ odpovedal otázkou.

„Keď to potrebuješ vedieť, som na nákupoch. Zac ma poprosil či nekúpim niečo v supermarkete a ja som si šla kúpiť jednu knihu. Už dlho ju chcem, ale zatiaľ mi to nevyšlo. Ale teraz si ty na rade.“

„Som na nákupoch, kupujem si nový oblek. Ideme ku kamošov od vedľa a tí chcú aby sme prišli v gale. Otrava. Dúfal som, že ťa tu stretnem.“ priznal sa po chvíli ticha.

Po tvári mi prebehol úsmev, keď som počula, čo vlastne Matt povedal, a zároveň som sa ho začudovane spýtala, – „Prečo?“

„Za to čo sa stalo včera. Čo keby sme nato zabudli?“ navrhol.

A som jeho návrh prijala, lebo som úplne nechápala, čo sa naozaj medzi nami dvoma stalo.

...

Ešte večer v ten istý deň sme sa stretli na lúke a tam sme sa doberali. Naša priateľská hádka vyústila do bitky, v ktorej nevyhral ani jeden.

Ja som ho pritlačila o strom a chcela som aby povedal, že som silnejšia. Lenže on sa mi vytrhol a prudko do mňa vrazil. Odletela som k stromu oproti                a zviezla som sa popri ňom na zem.

Matt zmizol a objavil sa predo mnou z ničoho nič. Teraz ma zvieral ako v kliešťach a chcel počuť, že vyhral. Ja som otvorila ústa, no namiesto tých slov čo chcel počuť som mu prikázala aby odišiel. Matt mi nevedel vzdorovať a tak ma poslúchol.

Z večeriavalo sa a ja som vyšla z nápadom – „Čo povieš keby sme to na dnes zabalili? Ja sa musím pripraviť do školy a Zac mi kázal poriadiť dom. Ty máš určite tiež nejaké povinnosti.“

Matt okamih rozmýšľal a potom neochotne pripustil, – „Asi máš pravdu. Aj ja už musím ísť a toto nikam nevedie. Tu by sme asi nikdy neskončili.“

„Matt?“ oslovila som ho.

„Hm.“ neprítomne zareagoval.

„Si dobrý. To sa musí uznať.“ pochválila som ho.

„Veď aj ty. bolo by zábavné zistiť kto z nás je silenejší.“

„Ty to nevieš?“

„Nie.“

„V sile si silnejší ty, ale v schopnostiach ja.““

„Tvrdíš, že som vyhral.“ ožil.

„Nefandi si, ty ma vôbec nepočúvaš.“ oborila som sa na neho.

12.  kapitola

Bolo sedem hodín a ja som začula rachot.

Martin ma prišiel vyzdvihnúť. Ale on mal prísť až o pol hodiny. Prečo takto skoro? som si začudovane som si pomyslela a šla som si na balkón overiť svoju domnienku.

„To si ty? Čo... Čo tu robíš?“ celá zmetená som vyjachtala zo seba, lebo na balkóne stál Matt.

„To som ja. Ani ma neprivítaš?“ začudovane sa ma spýtal Matt prekvapený mojou nezvyčajnou reakciou..

„Rada ťa vidím.“ opravila som sa. 

„Ďakujem aj ja teba. Čo niekoho čakáš? Koho?“ domyslel si.

Nie, nie, nie. Toto si sa nemal pýtať, lebo ja nemám schôdzku. Aspoň nie takú ozajstnú. Mali sme sa začať rozprávať o dačom inom a ja by som Martinovi povedala, že nemôžem. Keby sa dal čas vrátiť a ty by si sa spýtal niečo iné. Ja som mala začať rozhovor. Chcela som byť s tebou. Iba ja a ty.

„Matt, prepáč, ale ja musím ísť. Martin ma pozval do kina. Film začína o pol ôsmej.“ so smútkom v hlase som povedala pravdu.

Matt sa zadíval dole a zbadal ako Martina zaparkoval pred mojim domom a ide k dverám. „Prepáč, ja nevedel som.“ habkal.

„Nevadí, tak čau.“ povedala som a zmizla som v izbe.

Martin, Martin. Musel si nás vyrušiť? Jasné, že musel. Si normálna on je upír iný ako ty. A ty si kvôli nemu porušila pravidlá. z ničoho nič sa ozvala racionálna čas môjho mozgu, ktorú som zatiaľ úspešne udržiavala bokom.

Vedela som, že má pravdu, ale to nebolo nič aj tak som sa cítila kompletne nanič

S neľudskou rýchlosťou som sa pripravila. Natiahla som si nové rifle a obliekla bielu blúzku s hlbokým výstrihom do vé.

Nech má Martin radosť.

Zrazu mi v izbe zazvonil mobil, číslo som si dôkladne strážila, preto som bola prekvapená nápisu na displeji: NEZNÁME ČÍSLO

Zdvihla som s pocitom, že si niekto pomýlil číslo, – „Prosím.“

Ticho. Tak to ma prekvapilo.

„Prosím.“ zopakovala som hlasnejšie, lebo sa mohlo stať, že ma volajúci nepočul.

Odpoveďou mi bolo známe ticho.

Spanikárila som, z nejakého dôvodu mi to naháňalo strach, ale neviem prečo a vyhŕkla som, – „Kto tam je? Aspoň môžeš niečo povedať, ty idiot.“

„Konečne som ťa našiel, Sam. Privediem ťa tam odkiaľ si ušla.“ povedal mužský hlas a zložil.

„Kto si?“ znela moja otázka, ale odpoveď na ňu už neodznela.

Dlho potom čo bol telefón tichý som ho držala pri uchu a snažila som sa zistiť, čo to malo znamenať. Plná obáv a zlého pocitu som sa prinútila rozmýšľať triezvo, ale to mi nepomohlo.

Keď som počula, ako sa Zac rozpráva s Martinom, precitla som do reality a rýchlo som zbehla dole schodmi.

„Ahoj, Martin. Ideme?“ snažila som sa byť prívetivá a nedať najavo, že sa niečo deje, asi sa mi to aj darilo, usudzujem podľa blaženého výrazu na Martinovej tvári. Veď klamať som vedela presvedčivo.

„Aká si pekná. Nemusela si sa takto úžasne vyfintiť len kvôli mne. Dovidenia, pán Brother.“ rozlúčil sa trochu škrobene Martin a viedol ma ku svojmu bielemu volvu, ktoré stálo na ceste.

Zacítila som nádhernú vôňu jesene a zdalo sa mi, že stojím na lúke zarastenej kvetmi, a tráva je ešte stále mokrá po jarnom daždi, ktorý iba pred chvíľou ustal. Hneď som hľadala pôvod tejto krásnej vône.

Mattovej vône.

Stál čiastočne skrytí za stromami a díval sa ako odchádzam s iným chlapcom. Naše pohľady sa stretli, Matt sa na mňa usmial a zmizol.

Martin ma jemne ťahal k svojmu autu a pritom sa mi prihováral. Iba som prikyvovala, nepočula som ho.

Moje inštinkty a mozog ma poháňali dopredu no moje srdce kričalo. Nie, pusť ma! Matt, kde si mi zmizol?!

Pri nastupovaní do auta som sa buchla a zobudila som sa z tranzu.

„Si v poriadku? Nič sa ti nestalo?“ pýtal sa ma vystrašene Martin. Asi počul tú ranu a zľakol sa.

Šúchala som si hlavu, ktorá ma nebolela, – „Neboj sa. Nič mi nie je. Už sa teším na film. Povieš mi konečne, ako sa volá?“

„Nie, veď som ti povedal, že je to prekvapenie.“ povedal mi Martin, ktorý sa tváril záhadne.

Film sa volal Škola pocitov a celkom sa dal. Bola to romantická dráma na konci, ktorej hlavná hrdinka umrela, podľahla leukémií. Romantiky nemám rada a navyše na jednej som bola minulý týždeň, ale Martinovi to na nos vešať nebudem.

Počas celého filmu sa ma Martin pýtal či niečo nechcem, ale nemyslela som si, že vie čo sa práve na plátne deje.

Matt mi povedal, že ma ľúbi. Prečo som sa toho zľakla? Prečo som mu nepovedala niečo? Veď pravda je taká, že aj ja k nemu niečo cítim. Možno je to láska, ja neviem? A čo ak. Čo ak ho ľúbim a som si tým istá? Čoho sa bojím? Že odíde ako Max? Je pravda, že všetkých, čo som ľúbila umreli. Ale prečo to nerisknem? Veď rada staviam všetko na jedinú kartu, tak prečo nie aj teraz. A prečo mi volal ten neznámi, chcel ma vydesiť. To mu aj podarilo. Kto to je? neviem si predstaviť, že by sa Mattovi niečo stalo a odišiel y ako to dievča. Čo ak mu ten chlap, čo mi volal, ublíži. Nemala by som sa mu nejaký čas vyhýbať, ale ako to spravím? uvažovala som.

„Páčil sa ti film?“ spýtal sa ma Martin hádam po tisíci raz, keď sme stáli pred dverami Zacovho domu.

„Áno, film bol úžasný a dojímavý.“ zaznela odpoveď, ktorú som dnes večer povedala už niekoľko krát.

„Tak ja už asi pôjdem.“ povedal Martin.

„Bolo mi s tebou úžasne. Tak, dobrú noc.“ povedala som a pobozkala som ho na pery, v náhlom nápade, že to zaberie. Matt si bude myslieť, že ho mám rada a odíde. Čím bude v bezpečí, ale mne pukne srdce.

Začal sa červenať a mne žiaril na perách šibalský úsmev.

„Kde si bola? Je polnoc a film sa skončil o pol jedenástej.“ začal z ostra Zac v momente, ako Martin na svojom volve odfrčal.

„Zac, ukľudní sa. Ani troška mi nedôveruješ? Asi by som ani ja sama sebe nedôverovala. Neboj, Martin, je živý a zdravý. Vlk je sýti a ovca celá. Boli sme spolu na pizzi po filme, už som jedla aj lepšie. Pizze, samozrejme. Keď odchádzal dala som mu pusu na pery, začervenal sa a ja som sa na tom super bavila. Bol taký zlatý, ale tá jeho šunka šla tak pomaly.“ vykladala som aj tie najmenšie podrobnosti, ktoré som mohla zamlčať.

„Ty chceš s ním chodiť?“ začudoval sa Zac.

„Nie, prečo?“ nechápala som.

„Dala si mu pusu.“

„A čo je na tom?“ stále som nechápala, kde tým smeruje.

„Ty to nechápeš.“

„Čo nechápem?“ už mi dochádzala trpezlivosť.

„Pusa. To dnes neznamená, že ste dobrý kamoši. Ak ste, tak si dáte pusu na líce, ktorá nič neznamená. Ale bozk na pery? Keď ty niekoho pobozkáš na pery, to ako by si sa ho opýtala ´Nechceš so mnou chodiť?´“ vysvetlil mi.

Klamala som, lebo som si uvedomila, aký je môj plán hlúpy a priehľadný, – „Čo?! Prosím, povedz, že žartuješ.“

13. kapitola

Bolo asi päť hodín, keď mi začal vibrovať mobil.

Prv než som ho zdvihla pozrela som sa na displej, lebo som sa bála, že je to ten zo včera a mala som pravdu. premkol ma strach a skoro mi mobil vypadol z trasúcich sa rúk.

Čo chce? Čo, preboha, odo mňa chce?

„Počúvaj, neviem kto si, ale keď to zistím máš po chlebe.“ vyštekla som bez rozmýšľania.

„Ha, ha, ha. Neboj ja ťa späť privediem aj keď budeš vystrkovať rožky.“ vyhrážal sa mi.

„Neprivedieš. Si zbabelý, cez telefón a pod maskou si myslíš, že niečo znamenáš. Mýliš sa.“ prehodila som, lebo som dúfala, že ho svojimi rečami naštvem a on sa prekecne. No, naľakala som sa viac ja než on z jeho odpovede.

„Za túto urážku mi zaplatíš, Samantha. A zaplatia mi za ňu tvoji najmilší.“ dodal neoblomne a zložil.

...

„Ahoj.“ pozdravil sa mi Matt, keď ma zbadal parkovať.

No ja som ešte stále bola vyvedená z mieri a vyľakaná z toho telefónu, tak som nereagovala na osobu, ktorej patrí ten hlas.

„Ahoj.“ slušne som sa odzdravila a zmizla som.

V noci a aj cestou do školy som rozmýšľala, čo mám robiť a dospela som k riešeniu.

Musím sa s Martinom rozísť. Hneď.

Nekonečne nudné dva mesiace, kedy som myslela len a len na Matta a pritom ma Martin brával do kina, na pizzu, na zmrzlinu, a popri tom so mnou flirtoval, sa konečne skončili.

Martin bol ku mne veľmi milý, ale nikdy pre mňa nebude viac ako kamarát a Matt, tak túto odpoveď ešte nepoznám, je pravda, že mi na ňom až moc záležalo, ale stále som sa zdráhala urobiť alebo povedať niečo, čo by medzi nás prinieslo trochu viac svetla a teraz ten volajúci. Bála som sa, že ublíži Mattovi a to som nemohla a nechcela dopustiť.

Matt mi síce povedal, že ma ľúbi, ale moju reakciu si vysvetlil ako nezáujem, takže náš vzťah už nebol taký ako na začiatku, čo ma veľmi mrzelo.

Matt bol problém číslo dva. Tento ťažký oriešok som však nevyriešila a to som nad riešením rozmýšľala celú noc.

Myslela som, že bude platiť ľudová múdrosť: zíde z očí, zíde z mysle. Tak som sa mu neochotne začala vyhýba.

...

Pred mojou skrinkou čakal Martin, a keď ma zbadal na tvári sa mu vynoril úsmev.

Škoda, že ťa sklamem. Si taký zlatý. s pocitom smútku som si pomyslela.

„Ahoj, zlatko.“ pozdravil sa mi Martin.

„Martin, musím s tebou hovoriť.“ povedala som stručne.

„Čo by si chcela? V piatok nemôžeš ísť so mnou?“ položil mi protiotázku.

„Martin, nehnevaj sa, ale ani piatok, ani nikdy...“

„Prečo? Nechápem.“ povedal to tak úprimne, že som mu nedokázala odolať. Úprimnosť som vždy mala rada a vysoko som si cenila úprimných ľudí.

„Vieš, to je tak,“ opatrne som volila slová – „ja nemám s rozchodmi veľa skúseností, ale vopred sa ti chcem ospravedlniť, že ťa sklamem. Ty si super chalan, ale nie pre mňa. Prepáč.“

„Ty sa chceš so mnou rozísť. Však?“ spýtal sa ma Martin na rovinu.

Jeho otázka ma zaskočila, ale povedala som si, že budem úprimná, – „Áno, ale chcem aby si vedel, že to nie je tvoja chyba. Zaľúbila som sa do iného, ty si bol vždy len môj priateľ a ním aj zostaneš. Ale nemysli si, že som ťa využívala. To nie, žiaľ citom nerozkážeš. Prepáč.“

„Do Česáka. Však? Ako väčšina z triedy. To nechápete, že je egoista a absolútny blboc a to som ešte vynechal veľa jeho vlastností. Má rád iba seba, budeš s ním nešťastná. Pamätaj si moje slová.“ šprihol mi do tváre a utiekol preč.

Tak toto je vybavené. trpko som si pomyslela a v duchu som začala ľutovať Martina

...

„Ahoj, to sa mi len zdá, alebo sa mi naozaj vyhýbaš?“ spýtal sa ma Matt, keď som nasadala na motorku.

„Ahoj. Dovolíš, stojíš mi v ceste a ja chcem ísť domov.“ odvrkla som, no v skutočnosti som sa premáhala. Nevedela som byť k Mattovi ostrá.

Našu hádku prerušil Jacob, ktorý Matta chytil a potiahol ho zo slovami, – „Poď, ideme domov.“

Jacob Matta odtiahol a tým mi urobil miesto. Rýchlo som naštartovala a odišla som.

Na ceste pred školou som sa otočila a dívala som sa do strácajúcich sa Mattových zelených očí a on smutne hľadel do mojich. Obaja sme ako na povel sklopili oči ako na povel a ja som pokračovala v ceste.

Prečo nemôžem byť šťastná?  povzdychla som si.

...

Ďalšiu noc som uvažovala a prišla som na riešenie, ktoré sa mi vôbec nepáčilo.

Musím ublížiť Mattovi. Využijem na to, že sú dobrí. zaumienila som si, – Možno mi to raz odpustí. Ale vôbec ma to neteší.

14. kapitola

„Ahoj, Zac. Dnes si prišiel z roboty skoro.“ vravela som Zacovi, ktorý práve vstúpil do obývačky.

„Bol som u zubára. Vravel som ti, zabudla si?“ spýtal sa ma.

Chcela som odpovedať, že áno, lenže práve v tom momente zazvonil zvonček na dverách.

„Otvorím.“ rýchlo povedal Zac a už zvieral kľučku v ruke.

„Ty niekoho čakáš?“ vyzvedala som.

Zaváhal, no kľučku stále pevne zvieral v ruke. Myslela som si, že mi neodpovie, ale odpovedal, – „Áno. Moju kolegyňu.“

„Pochopila som. Idem hore, nebudem vás rušiť.“ usmiala som sa šibalským úsmevom a bežala som do svojej izby berúc pritom schody po dvoch.

„Dobrý deň, je Sam doma?“ spýtal sa Zaca známi hlas, ktorý som si v momente vybavila.

Zac povedal, s dobre nezakrytým smútkom v hlase, – „Je vo svojej izbe. Na poschodí. Prvé dvere vľavo.“

Nečakaný návštevník ticho ako myška vošiel do mojej izby a mne sa srdce divoko rozbúchalo, keď som spozorovala blížiaceho sa Matta.

„Čo tu robíš? Povedal si, že nemôžeš vstúpiť bez pozvania.“ vyrútila som sa na Matta so stíšeným hlasom.

„Upokoj sa. Všetko ti vysvetlím.“ tíšil ma Matt.

„Tak začni.“ v mojom hlase bolo počuť podráždenie, ale pomaly sa už vytrácalo.

„Zac ma pozval, takže už tu môžem prísť kedy budem chcieť. Prišiel som sa ťa spýtať, prečo sa mi vyhýbaš?“ spýtal sa a jeho vždy veselé oči razom potemneli.

„No super.“ poznamenala som.

„Čo?“ nechápavo sa spýtal Matt.

„To je už jedno. Po tom na parkovisku tvoja rodina zistila kto som?“ spýtala som sa nesmelo.

„Áno, ale nemusíš sa báť...“

„Kto sa bojí? Prečo by som sa ich mala báť?“ prerušila som Matta a chodila som po izbe ako tiger v klietke.

„Sam, upokoj sa, prosím. Oni ti neublížia, už som ti to vysvetľoval najmenej tisíckrát. Keby ti ublížili, tak by zároveň ublížili aj mne a my si navzájom neubližujeme.“ trpezlivo mi vysvetľoval Matt.

Ale ja som sa nechcela upokojiť. Cítila som nebezpečenstvo a môj inštinkt mi vravel aby som ho zlikvidovala, ale ja som Mattovej rodine nechcela ublížiť a Mattovi už vôbec nie.

„Čo keby si prišla k nám na návštevu?“ zaznela Mattova otázka.

„Matt, ty to nechápeš. Oni sú iný a... Ja nemôžem.“ jachtala som.

Nevedela som prečo nemôžem, ale na tom nezáležalo. Oni boli upíry a navyše iný ako ja. Ja som sa ich bála, no nikdy by som to nahlas nepovedala.

„Sam, prosím. Veľmi by som sa potešil.“ prosíkal.

„Matt, nenúť ma... Ja porozmýšľam.“ videla som aký je Matt z mojej odpovede smutný a ja som ho chcela vidieť šťastného. Chcela som vidieť na jeho perách úsmev.

„Matt, dobre, ale...“

„Ani nevieš akú radosť si mi urobila.“ povedal radostne Matt a na jeho perách sa mu zjavil úsmev, ktorý som tak milovala.

Pre tento úsmev by som ti zniesla aj modré z neba. pomyslela som si.

„Ale daj mi čas.“ dokončila som svoju odpoveď.

„Dám ti toľko času, koľko budeš chcieť.“

Teraz.

 „Matt, môžem sa ťa niečo spýtať?“ dostala som zo seba.

„Samozrejme.“ povedal Matt a vycítil, že ho chcem o niečo poprosiť, čo sa mu nebude páčiť.

„Matt, ja ťa chcem požiadať o to aby,“ hlas mi zlyhal. Vedela som čo chcem aj čo musím urobiť, a zároveň som vedela, že keď to vyslovím obaja budeme smutní, ale musím to zastaviť, – „Vy ste skoro zabili toho človeka?“

„Myslel som, že mi dôveruješ, lebo ja teba hej! Vravel som ti, že sme abstinenti! Nezabíjame ľudí a nepijeme ich krv! Keby ťa však zaujímalo, bol to upír a podobal sa na teba! Keď sme prišli už tomu chudákovi pil krv a my sme ho vyrušili! Zľakol sa a zdrhol!“ kričal Matt a jeho oči boli temné, plné hnevu. Úsmev mu zmizol z pier a nahradil ho zúrivý výraz. Stočil sa na päte a tresol dverami pri odchode.

„Matt!“ zúfalo som vykríkla.

Otvorila som dvere a rútila som sa za ním po schodoch.

„Čo...“ vydesene sa ma spýtal Zac, keď som doňho skoro vrazila.

„Potom ti to vysvetlím.“ vravela som počas behu k dverám, za ktorými zmizol Matt.

„Matt!“ kričala som.

Ani  som nevedela, že je taký rýchly. pomyslela som si a v duchu som sa zasmiala nad debilinou, ktorá ma napadla. Matt, kde si? Vari to nechápeš, že ťa potrebujem?

Potrebujem? Naozaj?

Zrazu som ho zbadala, bol opretý o kmeň stromu. Vyzeral zvláštne. Bezmocne? Bezbranne?

Rozbehla som sa k nemu a kajala som sa, – „Matt, prosím, prepáč. Ja som to tak ne...“

Niečo ma silno treslo zozadu do hlavy. Stratila som rovnováhu a letela som vzduchom. Tvrdo som pristála na zemi a dezorientovane som sa pozerala okolo seba.

„Á, náš slávny upír. Rozpráva o tebe celá škola. Vie o tom? Asi ťažko.“ pohľad som upierala na blonďavého krásavca, ktorý sa mi posmieval.

Kto je to? zaujímalo ma, ale nemala som odvahu spýtať sa.

„O čom to trepeš a čo tu chceš?“ nadobudla som štipku niekdajšej arogancie a spýtala som sa.

„To sa ma ani nespýtaš, kto som. Zle ťa vychovali mladá dáma.“ so smiechom ma karhal neznámi útočník.

„Nevolaj ma mladá dáma.“ precedila som pomedzi stisnuté zuby a rozbehla som sa.

Tresk.

Ani som sa nenazdala a ležala som opäť na zemi, no tento krát som cítila, že sa nemôžem pohnúť.

Bezmocne som ležala, a tak som iba vrčala.

„Myslíš si, že iba ty si jedinečná? Ty máš nehmotný štít a ja mám hmotný. Teba chráni štít pred schopnosťami iných a mňa pred útokmi zoči-voči. Ak vieš čo tým myslím? Naučil som sa ho dokonale používať.“ chvastal sa.

„Ihneď ma pusti!“ rozkázala som. Nemohol proti príkazu nič robiť, nevedel sa mu brániť. Pustil ma.

Nanovo som sa rozbehla, ale zastavili ma jeho slová, – „Urobíš jeden krok ku mne a zabijem ho.“

Videla som na Matta, na jeho výraz plný ostražitosti. Keď zbadal, že sa na neho dívam, tvár mu rozjasnil úsmev a oči mal plné nehy. Táto zmena postoja neušla ani krásnemu blonďavému upírovi.

„Ja sa poserem, ty si sa do neho buchla. Erik bude riadne naštvaný.“ povedal a smial sa na celé kolo.

„Erik?“ čudovala som sa.

„Áno, tvoj frajer.“ vytiahol jeho oslovenie z mojej dávnej minulosti.

„Čuš!“ skríkla som.

„Hádam tvoj nový frajer nežiarli, to by bolo smiešne. Ale už vážne. Ja som Marek, som upír z upírej školy. Vieš, čo to je? Mám talent, tak preto som v Erikovej osobnej armáde. Aj ty máš talent, ale ušla si. Erik ťa zúfalo hľadá, chce ťa mať v svojej zbierke. Max ťa pred ním chránil, tak ho zabil. Ale ty si zdrhla. Tak ma poprosil, či ťa nenájdem. Misiu som splnil a informácie sú zau...“ zachrčal Marek a zrútil sa na zem.

Z chrbta mu trčala dýka a za ním stála dievčina, o ktorej som si myslela, že patrí k Mattovi.

Max ťa pred Erikom chránil, tak Maxa Erik zabil. Max ťa pred Erikom chránil, tak Maxa Erik zabil. Max ťa pred Erikom chránil, tak Maxa Erik zabil. rezonovali mi Marekové slová v hlave.

Ostala som paralyzovane na mieste a rozmýšľala nad Marekovími slovami, do očí sa mi zas a znova tisli neľútostné slzy.

„Sam, si v poriadku?“ doliehal mi do uší Mattov hlas z hroznej diaľky.

Vždy som si myslela, že Samuel je ten zlý. Erika som mala rada ako ma mohol zradiť? Max o tom vedel. Prečo mi nič nepovedal? Odkiaľ o tom vedel? Prečo má Erik armádu? vírili mi hlavou otázky, na ktoré som odpoveď nemala.

...

Ja, Tom, Vivien a Cyndy sme sa bezstarostne naháňali po triede. Učiteľka histórie vzniku nášho druhu Linda dnes chýbala a my sme mali voľnú hodinu a triedu len pre seba. Väčšina našej tridsať člennej triedy sa rozpŕchla kamsi do areálu školy pre upírov. V triede ostali len bifloši a my, malá hyperaktívna a šibalská skupina večne znudených detí, ktorý mali v strede cyklu premeny na upíra.

„Mne sa už nechce hrať nahánky. To je nuda. Poďme hrať niečo iné.“ sťažovala sa Vivian. Krásna červenovláska, ktorá rada lámala chlapcom srdcia.

„A čo by si sa chcela hrať, Viv?“ spýtal sa Tom, ktorý už rok dvoril Vivian. No tá si ho ledva všimla.

„Čo keby sme hrali nahánky, ale koho chytíme musí niečo urobiť?“ navrhla Cyndy, ktorá stále zaháňala hádky a vždy prítomné žabo-myšie vojny medzi nami.

„Dobre!“ skríkli sme zborovo a hra sa začala.

Prvá naháňala Vivian, rozbehla sa za mnou, no nechytila ma, a tak to skúsila inde. Pri behu sme sa nahlas smiali a nevadilo nám, že nás počujú, a že táto trieda je žalostne malá a vôbec nevyhovuje podmienkam hry.

Zrazu mi niekto zovrel plece, stočila som hlavu. Vivian ma držala                                     a víťazoslávne sa zazubila na ostatných.

„Mám ťa. Musíš pobozkať Toma.“ navrhla.

Tom sa zatváril kyslo a prišiel s iným návrhom, – „Dnes je utorok. Takže na Erikovom stole v riaditeľni budú nové noviny. Dones ich“

Zadívala som sa na Toma a hrôzu som mala v očiach. Nebála som sa to splniť, ale viem kde sú hranice. A toto bola hranica, ktorá bola najtuhšie zvýraznená.

„Čo? To nemôžem. Vieš čo sa mi môže stať, ak ma tam Erik chytí?“  chytala som sa slamky.

„Ak. Tak sa snaž aby nebolo ak.“ povedala Vivian, ktorá sa z ničoho nič postavila na Tomovu stranu.

Ostatní žiaci zdvihli oči od kníh a v ich očiach som čítala – Ona si na to netrúfne, lebo je zbabelec.

„Idem. Veď sa mi nič nestane.“ snažila som sa presvedčiť samú seba, no bezvýsledne.

Vyšla som z triedy, chodba bola prázdna. Do riaditeľne som sa dostala rýchlo, dvere boli odomknuté.

„Načo by ich zamykali, nik nie je taký idiot aby sa vlámal do riaditeľne.“ zamrmlala som.

Riaditeľňa bola tmavá a malá. Vedľa dverí stál stôl a na nich k môjmu veľkému potešeniu ležali noviny. Už som ich skoro zvierala v ruke, keď ma znenazdajky vyrušil hlas a ja som od ľaku až nadskočila.

„Čo tu robíš?!“ skríkol mužský hlas. Otočila som sa, za mnou stál Samuel.

„Pýtal som sa ťa niečo tak odpovedz!“ vylieval si na mne zlú náladu.

Do miestnosti vošiel Erik. Pozrel sa na mňa a pokojne sa spýtal, – „Čo sa to tu deje?“

Otvárala som ústa, že odpoviem, no Samuel ma predbehol, – „Neviem, Erik. Vošiel som a ju som tu našiel obsmŕdať.“

„To nie je pravda, pán riaditeľ!“ skríkla som, keď som videla, že obaja muži hladia na mňa, sklapla som a pozerala som do zeme.

„Keď sa s nami rozprávaš dívaj sa nám do očí.“ rozkázal mi Samuel, keby som nemala štít brala by som to ako vlastné myšlienky.

„Prestaň, Samo. Samantha, pokračuj.“ vyzval ma Erík.

„Ďakujem, pán riaditeľ. Naša trieda má voľnú hodinu. Ja som sa nudila a vedela som, že Vám dnes prišli nové noviny. Chcela som si ich iba prečítať.“ čakala som ako na ihlách, či moju výhovorku zhltnú.

Zhltli, Erik ma posunkom poslal preč a ja som odišla.

Keď som zavierala dvere, začula som Erikov rozčúlený hlas, – „Ty si sa zbláznil? Rozkazovať tej babe! Ona má štít, tak si môžeš akurát pískať. Chcem ju, aj keby ma to stálo všetko. Kašlem na to, čo budem musieť obetovať. Túžim po nej...“

„Čo to trepeš, braček?“ prerušil ho vyľakaný Samo.

„som ochotný pre ňu aj zabiť.“ dokončil, akoby mu jeho brat nikdy neskočil do reči.

Zľakla som sa a rozbehla sa po chode do triedy.

...

Vedľa mňa išiel Erik, ale bol čudný, vyzeral skleslý. Chcela som ho rozveseliť, lebo tak ako všetci som ho tajne milovala. Hoci som veľmi dobre vedela, že toto nie je skutočná láska.

„Si trápny. Ty predsa veľmi dobre vieš, že každý chce s tebou chodiť.“ vravela som Erikovi, lebo som úplne presne vedela, čo bolo dôvodom jeho smútku.

Tento čudný rozhovor sa začal kvôli Marin. Erik bol do nej, ani nie tak buchnutý, ako skôr očarený a fascinovaný jej krásou a príliš sexi krivkami, ktoré bez ostýchavosti ukazovala. Bál sa, že by mu dala košom. On, veľký a mocný riaditeľ Erik, sa bál. Bolo to viac ako dosť pritiahnuté za vlasy. S Erikom chcel každý chodiť, dokonca aj ja, ale pre mňa a väčšinu iných to bol len sen a tým to aj zostane.

„Aj ty, čarovná ruža s tŕňmi?“ spýtal sa ma na rovinu, a keď videl, že zaskočene mlčím pokračoval v lichotení, – „Vieš, Samantha, ty si iná ako oni. A nemyslím to v zlom. Si jednoducho iná, citlivá, trochu prchká, ale aj zbabelá a hanblivá. Lenže si aj vytrvalá a ideš si za svojim cieľom. Mňa ešte nikto neporazil v priamom boji, ale keby to niekto dokázal, tak ty. Nie, kvôli štítu, ktorý máš iba ty, ale kvôli tomu, že si... veríš niekomu a pre neho urobíš čokoľvek. Si krásna, možne nie až tak ako Marin a jej kolektív, ale tvoja krása je v tebe, v tvojom vnútri. Už dávno som si to všimol, lebo si ma očarila, nie takým spôsobom ako naše krásky, ale svojou jemnosťou a, tuším sa to volá, empatiou.“

„To tužím žartuješ. Každý chce s tebou chodiť, ja tiež samozrejme.“ bľabotala som celá v rozpakoch z jeho nádherným priznaný.

Erik chce so mnou chodiť. To je... úžasné, prekvapivé. Ja som najšťastnejšia baba na zemi. Erik chce so mnou chodiť. Ten nádherný a múdry Erik. Ja asi skolabujem. rozplývala som sa od šťastia.

Náš vzťah bol zo začiatku nádherný, ako každý nový vzťah, ale netrval dlho. Čím viac sme boli spolu, tým väčšia bola priepasť medzi nami. On bol krásny a svojim spôsobom krutý. Ja som bola priemerná a jemná vo všetkom. Tieto rozdiely predznamenali pád nášho chvíľkového poblúznenia.

Posledným klincom do rakvy bol môj prvý lov. Prirovnať by sa dal k skúške dospelosti. Mali sme si nájsť svojho človeka a toho zabiť. Ja som objavila skupinku chlapov, z nich som si vybrala jedného životom ťažko skúšaného sedliaka, vyzeral na štyridsať. Odlákala som ho do neďalekého lesíka, kde bolo ticho, ba blízku sa nenachádzal nik ani len vtáčik-letáčik.

Keď môjmu úlovku došlo čo chcem urobiť, začal ma prosiť, že on má ešte rodinu, a že kto sa o nich postará ak nie on. Ako zúbožene prosíkal rozplakal sa ako malé dieťa a mne prišlo ľúto tohto úbožiaka. Rozhodla som sa, že si vyberiem niekoho iného a odchádzala som z lesíka.

Náhle som sa zvrtla preľaknutá krikom. Kričal ten úbožiak, ktorého som chcela zabiť, bol mŕtvi a pred ním stál sám diabol v Erikovej koži.

„Čo si to urobil! Prečo si zabil toho chudáka! Si hnusný! Nemáš srdce!“ vrieskala som pomedzi vzlyky.

„Ty krava. Nesmieš sa uľútostniť nad týmito hlupákmi. Žijú len predo aby sme mi mohli žiť.“ povedal plný krutosti a úplne vážne.

Tieto slová ma vytočili tak ako by to nedokázalo nič iné. Plná hnusu a žiaľu som skríkla, – „Ty netvor, vypadni z môjho života!“

13. kapitola

„Sam, si v poriadku?“ znova sa ma pýtal Matt, ale ani teraz som mu neodpovedala.

Som v poriadku? Max je mŕtvi a ja konečne viem kto ho zabil. Nebolo mi lepšie, keď som to nevedela? Naozaj milujem Matta? Čo teraz? Čo by sa stalo keby to zistili? neodbytné myšlienky som nemohla zastaviť. Bola mi zle z tých otázok bez odpovedí.

„Samantha, už sa o teba začínam báť. Hovor so mnou, prosím.“ prosebne sa mi prihováral Matt a ja som cítila jeho teplý a pevný stisk.

„Som v poriadku.“ povedala som šeptom cez závoj sĺz a vlastný hlas mi znel cudzo. Po chvíli som dodala, – „Áno, som v poriadku. V úplnom poriadku. Všetko je OK.“

„Poď, odvedieme ťa k nám domov.“ povedal mi niekto z Mattovej rodiny. Hlas, patril žene, ktorú som v tej chvíli nevedela zaradiť.

Dotyčná ku mne natiahla ruky a chcela ma chytiť. Lenže ja som sa Mattovi, ktorý povolil stisk, vyšmykla.

„Ja pôjdem radšej za Zacom. Musím ísť domov.“ dúfala som, že táto chabá výhovorka bude fungovať.

„Tak nato zabudni. Pôjdeš pekne s nami, musíme sa porozprávať.“ vybehol na mňa niekto s Mattovej rodiny. Podľa hlasu usudzujem, že to bol Edmund.

„Edmund, sklapni.“ zahriaklo ho najmenej tucet hlasov naraz.

„Počúvaj, Samantha. Ja som Sebastián a ty sa teraz hlavne musíš upokojiť. Rozumieš?“ poúčal ma niekto, ale ja som na jeho rady zvysoka kašlala.

„Rozumiem, ale ja som v pohode.“ klamala som zatiaľ, čo mi srdce splašene bilo.

„Sam, už konečne prestaň! Pôjdeš k nám a basta!“ vybuchol Matt.

„Dobre.“ povedala som s pocitom prehry.

Zase ma raz Matt zahnal do kúta. pomyslela som si, pretože som cítila horkú a trpkú chuť na jazyku, – Takúto chuť má len porážka. uvedomila som si a ľutovala som, už zase, svoju bezmocnosť.

Uvedomovala som si výhody, ktoré mali títo upíry a svoju krehkosť oproti ním.

„Pokoj. Neviem čoho sa bojíš, ale rešpektujem tvoj strach. Nás sa báť nemusíš. Po prvé si na nás nezaútočila a po druhé Matt ťa má rád. Matt je súčasťou rodiny a my si navzájom neubližujeme.“ so stoickým pokojom mi vysvetľovala Mária.

Ale ja toto už dávno viem od Matta! kričala som v duchu.

V tichosti sme kráčali k ich domu. Ja som šla vedľa Matta a do ucha som mu pošepkala, – „Matt, prepáč. Ja som ti to nechcela povedať, ja som vás nechcela obviniť. Ja som sa len cítila nesvoja, lebo porušujem pravidlá a Zac sa ma každý deň pýta, či neviem niečo nové o tom upírovi. A k tomu ešte ten telefonát.“

„Aký telefonát?“ spýtal sa ma Matt vystrašený mojimi slovami.

„Ja neviem. Bolo to zvláštne. Niekto mi dvakrát volal, muž. Povedal mi, že si ma nájde a privedie ma späť. A, potom sa mi vyhrážal. Vydesila som sa. Ale asi to bol Marek, určite to bol Marek.“ vysvetľovala som a Matt z môjho tónu pochopil, že už sa o tom nechcem baviť.

 „To nevadí. Sam, prečo nechceš ísť k nám domov? Prečo sa toho tak bojíš?“ spýtal sa ma a pritom sa mi díval rovno do očí.

„Ja neviem. Jediný upír, ktorému som verila zomrel. Tebe verím, mám ťa rada a nechcem aby sa ti to stalo niečo zlé kvôli mne. Trochu som nesvoja z tvojej rodiny, pretože je ich veľa, sú iný ako ja a ja im ešte nedôverujem. Nepoznám ich.“ priznávala som sa.

„To som nevedel, ale nemusíš sa ničoho báť. Sľubujem.“ povedal mi Matt a pobozkal ma na čelo.

„Sam, prečo si sem prišla?“ bola zvedavá Susan.

„Pretože som dala sľub Maxovi.“ prezradila som.

„To nám prezradil Matt, ale neviem, kto je Max.“ nechápala Alice.

„Max bol môj dobrý kamarát, bol mi ako brat, ktorého som nikdy nemala.“ vysvetlila som a z ničoho nič som si uvedomila, čo Alice povedala, – „ Čo všetko vám prezradil Matt a kedy?“

„To nie je podstatné. Podstatné je to, že si tu, a že chceme aby si patrila do našej rodiny.“ vravel mi Sebastián.

„Ďakujem, ste milší viac ako si zaslúžim a hrozne si cením, čo ste povedali. Ale pre mňa je dôležité, počuť odpoveď na túto otázku.“ povedala som a bola som dojatá z toho, čo mi pred chvíľou povedal Sebastián.

Určite to povedal kvôli Mattovi.

„Dobre, ale najprv nám povieš niečo ty.“ povedal milo Edmund.

„Čo chceš vedieť?“ váhavo som sa spýtala.

„Čo tu chcel ten... upír?“ položil svoju otázku Erik.

„Neviem! Stačí ti taká odpoveď?“ nevedela som odpoveď, a preto som bola naštvaná. Pokračovala som so slzami v očiach a plačom na krajíčku, – „Erik zabil Maxa a ja som Erikovi verila.“

„Tíško. Už je dobre.“ snažil sa ma upokojiť Matt, ktorý ma zovrel v svojom pevnom zovretí.

Vždy som sa cítila dobre, keď sa ma Matt dotýkal, keď bol blízko mňa. Teraz však nie.

„Počúvaj, koho z nás poznáš? My sa ti predstavíme. Začnem ja, som Abby.“ povedala asi tridsaťročná žena s chudým driekom pri snahe zmeniť tému.

„Susan, ale pre priateľov iba Su.“ predstavila sa štvrtáčka, ktorú som už poznala, pretože sedávala pri Mattovi a jej cudzokrajná črty ma fascinovali.

„Ketrin, prosím, nevolaj ma Kethy. To druhé meno nemám rada, pretože... To je jedno. Nezabudni Ketrin.“ dievča, ktoré ako všetci Česákovci bolo dokonalé. Ketrin mala dlhé čierne vlasy, ktoré sa mi vždy páčili.

„Mária.“ povedalo hnedovlasé slečna, ktoré pôsobilo veľmi mlado a placho.

„Erik.“ predstavil sa svalnáč, ktorý mi pripadal, ako niekto kto celé dni trávil v posilňovni. Ešte som nevidela niekoho, kto by bol tak vymakaný.

„Jacob. Teší ma, že ťa spoznávam. Musím uznať, že Matt má dobrý vkus.“ poukázal na seba chalan s veľmi priateľským hlasom, ale pohľad na jeho účes ma rozosmieval. Jeho blond vlasy, boli také husté, že pripadali ako vrabčie hniezdo, už mu tam k dokonalosti chýbali len nejaké tie vrabce.

„Nikola. Prosím radšej ma volaj Nik, lebo keď sa predstavím ako Nikola, každý si myslí, že som baba. Lenže ja pochádzam z Talianska, a tam je Nikola typické chlapčenské meno.“ prehodil konverzačným tónom exoticky vyzerajúci talian s príliš ostrými obrysmi tváre.

„Ja som David, teší ma, že ťa spoznávam.“ povedal priateľsky a hravo medovovlasý šuhaj s dunivým hlasom.

„Ja som Ela. už dávno som ťa chcela spoznať, ale Matt ťa nie a nie k nám doviesť. Vravel, že si hrozne tvrdohlavá, a že zatiaľ odmietaš, ale on pozná ako na teba.“ hlas patril červenovlasej dáme, ktorá bola najvyššia z pomedzi Česákovcov.

„Tony, no vlastne Anthony, ale to meno nepoužívam.“ privítal ma ďalší krásavec z nekonečného radu Česákovcov, no tento na rozdiel od ostatných mal dlhé blond  vlasy zopnuté do konského chvosta.

„Lu. Ja som Tonyho skutočná sestra, ostatný sú súrodencami len tak, na papieri.“ vysvetlila malá bruneta s tenkým a piskľavým hláskom.

„Edmund, ale všetci ma volajú Ed. Ak chceš, môžeš ma tak volať aj ty.“ vyriekol chalan, ktorý sa najviac podobal na Matta.

„Ally.“ prehodila jediná krátkovlasá slečna, ktorá sa točila okolo Davida ako prívesok.

„Sebastián.“ prehovoril najstarší z Česákovcov, ktorého som tipovala na vodcu tejto čudnej skupinky.

„Ja som Matt, ale mňa už asi poznáš.“ zakončil predstavovanie Česákovcov Matt a všetci sme sa na ňom zasmiali. Povedal to hlavne preto aby aspoň trochu zmiernil napätie, ktoré mi videl v očiach.

„Veľmi ma teší. Matt mi o vás veľa rozprával. Musí to byť ťažké žiť celý čas medzi ľuďmi. Ja takto žije krátko a cítim sa dosť čudne. S Maxom sme chceli žiť takýmto spôsobom, bol to jeho sen. Škoda, že sa toho nedožil. Vlastne toto všetko vymyslel on. Zaca už dávno zlanáril aby hral v tejto fraške. Zac sa dal prehovoriť veľmi ľahko. Keď mal Max nejaký cieľ vždy ho dotiahol do úspešného konca. Ale zatiaľ je žiť medzi ľuďmi ťažké. Je to pre mňa nové, už dlho som nepoznala takýto druh pocitov.“ rozkecala som sa.

„Na to si zvykneš, chce to len cvik.“ utešovala ma Ally.

„No, už sme tu.“ povedal Ed.

Stála som pred veľkým starodávnym dvojposchodovým domom postaveným s červenej pálenej tehly. Dom mal všade kde sa dalo okná a balkóniky.

„Musí byť dosť zložité umyť tie okná. Hlavne to asi zaberie veľa času.“ povedala som pri pohľade na ten veľkolepý a masívny dom.

„Ani nie. Ja veľmi rada umývam okná. Je to parádne, keď máš zlú náladu, alebo chceš byť sama.“ vysvetľovala Lu.

Ak ma vonkajšok domu prekvapil, tak dnu som iba otvárala ústa od úžasu.

Miestnosti v dome, ktorými ma Matt previedol, boli úžasné. Svetlé veľké, priestranné s nádychom nostalgie a starých čias. Doplnky, ktorých bolo v dome Česákovcov požehnane, už na prvý pohľad vyzerali staro a draho. Nábytok ladil s doplnkami a bol iba kde tu.

„A ty si sem nechcela ísť.“ podpichol ma Matt, lebo videl v mojich očiach rozčarovanie.

„Tak, milá Samantha, vitaj v našom skromnom príbytku.“ privítala ma s úsmevom Susan.

„Volajte ma, prosím, Sam. Iba Sam.“ požiadala som.

„Dobre. Iba Sam.“ zasmiala sa Ela.

„Tomuto vy vravíte skromný príbytok?! Veď takto podobne vyzeral dom v Taliansku, kde som sa narodila!“ zvolala som neveriaco.

„Aj ty si bývala v Taliansku? Je tam úžasne, že?“ chcel Nik aby som potvrdila jeho slová.

„Je. Taliansko je prekrásne. Žiť v takomto veľkom dome musí byť úžasné.“ pritakala som.

„Hej, ale je to vlastne test. Predtým sme žili sami. Každý pár žil sám. Toto je pokus, ktorý sa javí výhodnejší z ekonomického, no hlavne z územného hľadiska.“ ozrejmovala Aby.

„Tak vám držím palce..“ hodila som lacnú frázu.

„Prosím, nevykaj nám. Už skôr som si všimla, že nám vykáš. Nie sme až taký starí.“ požiadala ma Ally.

„Samantha? Zvláštne meno.“ poznamenal David.

„Áno, trochu zvláštne na tú dobu. Narodila som sa pred dvesto rokmi v Scotlende, ako staršia z dvoch dcér. Moja mama zomrela pri pôrode Sarah. Môj otec bol šľachtic a mal veľa pozemkov, a postavenie. Samantha je americké meno, vraj to bola dcéra boha obilia. Ženské meno od mena Samuel. Moji rodičia chceli chlapca a on sa mal volať Samuel. Mama mala nerada zmeny.“ vysvetlila som.

„Zaujímavé. Ani ja neviem toľko o svojom mene.“ poznamenal udivene Sebastián.

„Ale teraz mi, prosím, povedzte, čo vám o mne povedal Matt.“ zatúžila som poznať odpoveď na otázku, ktorú som im položila po tom incidente s Marekom.

Slova sa ujal Tony a začal mi vysvetľovať, – „Vieš, vtedy keď ťa Matt stretol, prišiel s nabúraným autom. Zľakli sme sa, že niekoho zranil, nebodaj zabil. Ale on nám povedal, že to bola nehoda, že dostal šmik, nezvládol riadenie a vo veľkej rýchlosti vrazil do stromu. Blbosť, ale uverili sme mu. Potom začal miznúť, väčšinou na celú noc, my sme sa ho nepýtali kde a s kým bol. Spýtali, vlastne vyspovedali, sme ho až po tej udalosti na školskom parkovisku a on musel vyjsť s farbou von. Darilo sa mu skrývať pred Kethy, ona vie čítať myšlienky, ale aj tak sme to o tebe zistili.“

„Je my ľúto, že ste mali kvôli mne problémy.“ povedala som so sklonenou hlavou, pretože som nechcela aby ma videli červenať sa ako dáku malú.

„Aké problémy?“ neveriaco sa ma spýtala Su.

„Napríklad to s tým upírom.“ reagovala odsudzujúco Mária.

„Ale, to nie je pravda!“ zastával sa ma Matt.

„Nie? Zabil by ťa.“ namietla podráždene Mária.

„Mňa? Ja sa viem o seba postarať.“ reagoval podráždene Matt.

„Nezabil! On chcel mňa!“ vykríkla som a chcela som Matta chrániť pred jeho sestrou.

Naozaj? Pred jeho sestrou? Či predo mnou?

„Takže teba? To ti máme veriť? Ty si naozaj myslíš, že nám kvapká na karbid, alebo že nás tak ľahko oklameš? Možno ti Matt naletel, ale ja nie.“ obvinila ma Mária.

Toto obvinenie ma zabolelo. Nevedela som, ako sa mám k nemu postaviť. Vycerila som tesáky, dala sa do obranného postoja a úprimne som povedala, – „Nie, to si nemyslím. V živote by som Mattovy neklamala, lebo ho mám úprimne rada a neviem si predstaviť, čo by som bez neho robila.“

Po vyrieknutí týchto slov mi líca tak silno rozhoreli akoby som ich mala v peci, ktorej plameň svietil ako tisíc wattová žiarovka.

 „Mária, vypadni odtialto a čuš!” skríkol Matt celý bez seba na Máriu a mňa tuho stisol. Nahol sa k môjmu uchu a ticho a upokojujúco mi doňho šepkal, – „Pokoj, Sam. Máriu si nevšímaj. Ja si nemyslím, že si zlá. Len sa upokoj. Všetko bude dobré, sľubujem láska. Milujem ťa.“

Milujem ťa. Aké krásne slová. A ešte krajšie sú, keď ich povieš ty. rozplývala som sa. Ale ako ma môžeš milovať, keď ma nepoznáš? Lebo ani ja nepoznám samu seba.

„Mária, o čo ti ide?“ spýtala sa naštvane Abby.

„Maji, poď. Pôjdeme na vzduch.“ povedal Nik a ťahal ju z miestnosti. Preč odo mňa.

„Si v poriadku? Ospravedlňujem sa za Máriu.“ dokola sa mi ospravedlňovala Abby.

„Nič sa nestalo. Ako ste nás vlastne našli?“ moja zvedavosť zvíťazila. Na odpoveď som bola poriadne zvedavá.

„Vravel som ti predsa, čo vie Ally. Dovolil som jej vidieť mojimi očami. No a Ela zistila, že nám niečo hrozí. Boli vždy na blízku. Vlastne sa dá povedať, že nás sledovali a ja som o tom vedel. Nič som ti nepovedal, aby si sa necítila hlúpo, že nás pozorujú.“ povedal ospravedlňujúco Matt.

„Prepáč.“ dodal po chvíli.

Rozhodla som sa. Toto bude moja zámienka.

Dokážem ochrániť Matta, keď neviem, o čo vlastne ide?

„Matt, ako si mohol?“ vyčítala som mu, – „Ja som ti verila. Povedal si, že mi veríš. Ty si mi klamal. Ako som ti mohla uveriť?“ moje výčitky skončili a ja som sa zvrtla, a odchádzala som z ich domu.

„Sam, prepáč mi, prosím. Neodchádzaj!“ kričal zúfalo Matt, ale už ma nedostihol.

16. kapitola

Ako som mu to mohla povedať? – Ja som ti verila. Povedal si, že mi veríš. Ty si mi klamal. Ako som ti mohla uveriť? – Prečo som mu to povedala? Prečo som mu ublížila? Ako som mohla? Povedal, že ma miluje a ja milujem jeho. Prečo som vlastne odišla? Zo strachu, že porušujem pravidlá? Veď aj Max ich porušoval a čo sa mu stalo, nič. Tak prečo ja sa bojím? Je pravda, že ten upír, Marek či ako sa volal, mi nahnal strach, ale nie taký aby som preto ušla. Mala som omnoho väčší strach z tých vyhrážok v mobile. Mária mala pravdu, môžem Mattovi ublížiť, ale to riziko za to stojí. Necítila som sa vždy v jeho blízkosti dobre? Ušla som zo strachu pred kým? Samou sebou? Vytvorila som si niekoho, kto mi nahnal strach, aby som mala odvahu zdrhnúť. vyčítala som si v duchu, lebo tá posledná veta bola odpoveď.

Celý ten čas, ktorý som strávila preč od Matta som sa obviňovala a preklínala. Lenže minulosť sa vrátiť nedá.

Ani neviem kde som šla, ako dlho som šla. Vedela som len jedno, že Matta milujem viac ako svoj život a zniesla by som mu aj modré z neba. Nebola to láska ako k Erikovi, toto bola skutočná láska. Láska, ktorá berie, ale aj dáva.

Ale vrátiť som sa nemohla, lebo návrat by znamenal, že si uznám svoje chyby a to by dostala riadnu ranu moja pýcha a hrdosť.

Matt mi každý deň chýbal viac a viac. Chýbala mi jeho prítomnosť, ale kým si neurobím poriadok sama v sebe, tak sa nevrátim. O tom som bola skalopevne presvedčená.

Druhá vec, pre ktorú som sa nemohla vrátiť, je tá, že neviem čo chce dosiahnuť Erik.

Po mne ide Erik a jeho upíry a ja ho musím zastaviť, musí mi dať pokoj. Aspoň týmto som si bola istá.

...

Asi po týždni chôdze za nosom som dorazila do nejakého mesta. Zbadala som malú kaviarničku s terasou a sklátila som sa za voľný stolík.

„Dobrý deň, slečna. Môžem si prisadnúť?“ prihovoril sa mi nejaký pán v čiernom obleku.

„Nie. Je tu obsadené.“ odvrkla som miesto pozdravu.

„Ďakujem, tak ja si prisadnem. Volám sa Tomáš a vy ste?“ pýtal sa ma popri sadaní si oproti mne.

„Povedala som, že je to obsadené.“ štekla som namosúrene.

„Pardon, asi som nerozumel, občas som nedoslýchavý. Čo tu robí samo také pekné stvorenie ako vy?“ zaskočil ma svojou otázkou.

Čo tu robím? pýtala som sa a začala som si vylievať srdce pred týmto neznámym mužom, – „Veď to. Niekde ďaleko je môj princ, ale jeho princezná sa zľakla, čoho ani sama nevie, a ušla. Teraz sa bojí vrátiť a zistiť, že on ju už nemá rád, a tak nazýva svoj strach odvahou, a myslí si, že tu je preto aby niekoho zastavila. Čo by ste ronili na jej mieste?“

„Neviem. Asi by som sa vrátil, aspoň by som zistil ako na tom som. Za to nič nedám, akurát sa už nebudete cítiť falošnú nádej, ak si ten „môj“ princ našiel niekoho iného.“ poradil mi Tomáš.

„Keď ja neviem. To by znamenalo, že uznám svoju porážku. Ja som veľmi hrdá, viete?“ povedala som vľúdnym hlasom.

„Tak odhoďte tú hrdosť. Radšej sa chcete trápiť? Máte celý život pred sebou a človek je spoločenský tvor. Počúvnite svoje srdce a robte to, čo chce ono. Aspoň raz.“ poradil mi.

 „Dovidenia a ďakujem za radu.“ prehodila som pri odchode.

Vedela som, že som príťažlivá, pretože ako upír som musela svoju „obeť“ prilákať dokonalým vzhľadom, tónom hlasu a príjemnou vôňou, ale preto ma nemusia muži honiť ako nejaké zviera, hoci tento pán mi tím veľmi pomohol.

Toto stretnutie spôsobilo iba to, že zase som začala premýšľať o svojej najväčšej chybe a tou bol Matt – Matt, milujem ťa. Vieš to? Trápiš sa kvôli mne, či si šťastný s inou? Pri tebe som zabudla na Maxa, na všetko. Na celý môj zbabraný život. Milujem ťa. Túžim sa vrátiť k tebe. Ale čo ti potom poviem? Pokazila som to. Bude stačiť, keď namiesto vysvetlenia poviem len milujem ťa? Budeš ešte o mňa stáť, po tom čo som ti urobila? Je chyba vo mne alebo si urobil chybu ty? Nemal si mi veriť, nemal. Milujem ťa. Povedala som ti to? Odpustíš mi niekedy? Budem ešte šťastná? Bez teba asi nie, naučil si ma smiať sa, tešiť sa zo života a ja som to zničila. Prepáč.

Prečo nepočúvnem Tomáša? spýtala som sa.

Lebo si zbabelec a bojko. pravdivo som si odpovedala.

Nechcem ublížiť Mattovi, tak radšej zdrhnem. Je načase stým skoncovať. Vraciam sa.

...

Dva mesiace mi trvalo hľadanie. Nekonečné dva mesiace som bola bez milovaného Matta a v duchu som preklínala samu seba.

Ale teraz som v podobe holuba pozerala do miestnosti, kde čakal Erik. V skutočnosti som sem nechcela ísť, ale potrebovala som asi oddýchnuť. Popremýšľať čo urobím, keď sa vrátim.

Miestnosť bola tmavá a malá. Okolo stola sa tlačilo päť stoličiek. Za vrch stolom sedel Erik a po jeho pravici sedel Samuel.

Na niekoho čakali.

Dvere do miestnosti sa otvorili a vošiel vysoký a svalnatý blondiak. Mal ostrý nos, ktorý kontrastoval s dokonale krásnou tvárou.

Viem, že som ťa už videla. Kde som ťa videla? Kto si? snažila som sa spomenúť si, ale nech som sa sústredila ako som chcela, odpoveď som aj tak nenašla.

„Tak a sme všetci.“ povedal Erik najmilšie ako vedel na privítanie neznámeho-známeho.

„Čo ste odo mňa chceli?“ spýtal sa tajomný tretí muž podráždením hlasom.

„Že vraj čo? Ako by ste to nevedeli.“ vyštekol Samuel.

Musíš byť dôležitý, keď ti Samuel vyká. uvedomila som si.

„Samuel, kroť sa.“ povedal Erik na oko podráždene a pokračoval, – „Nerobte sa. Dostal som informácie od môjho tajného zdroja. Urobili chybu, veľkú chybu, tí, ktorých chcete dostať. Môžete byť šťastný.“

„Vari nie ste spokojný s našou dohodou?“ pýtal sa Samuel.

„Obaja budeme z toho profitovať. Ja budem mať tých Readnych, či ako sa teraz volajú, čo niečo vedie a Erik bude mať svoju milovanú Samanthu.“ povedal lakonicky bezmenný, akoby si až teraz spomenul na dôvod svojej návštevy.

Toto sa mi nepozdáva. povedala som sama sebe.

„Také slová Vám nepatria do úst. Takže radšej, pre vlastné dobro, čušte.“ povedal podráždene a mierne urážlivo Samuel.

„Pozor na tón.“ bránil sa anonymný.

„Vy sa mi vyhrážate?“ spýtal sa prekvapene Samuel.

„Obaja prestaňte.“ napomenul ich Erik a dodal so zdvihnutou hlavou, – „Vtáčik už priletel.“

Na to sa tí traja v miestnosti pozreli na mňa a ja som spoznala neznámeho.

Môžem pokračovať? Takže on sa volá Thomas, ale všetci ho voláme Tom. Je to náš šéf, alebo alfa samec. Je to hlavný upír, ktorý určuje pravidlá ba stará sa o ich dodržiavanie. Býva vo veľkom hrade v Londýne a túži mať v zbierke niektoré schopnosti našej rodiny. – toto mi povedal jeden marcový deň Matt a ja som si na to teraz spomenula.

Ako biela holubica mi nerobilo žiadny problém vzniesť sa do povetria a odletieť bez povšimnutia. 

„A čo teraz?“ nahlas som vyslovil myšlienku, čo mi vírila v hlave.

Prečo takú krásnu hlavičku zaťažuješ, takými ťažkými otázkami? napadla mi otázka, ktorú mi raz povedal môj milovaný a veľmi vzdialený Matt.

„Ako rada by som počula tvoj hlas, hľadela do tvojich očí a cítila tvoje pery na mojich.“ zatúžila som po Mattovej blízkosti a pomyslenie na neho mi trhalo moje úbohé zradou pošpinené srdce.

Tri základné pravidlá a neviem ich dodržať, ale ani Erik, ani Samuel.

     1. nikdy nepovedať o sebe tvorovi inému ako ty alebo človeku

2.   nikdy nepoužiť svoje schopnosti pred tvormi inými ako ty alebo pred človekom, ak to nie je nevyhnutné

3.   vždy dodržiavať pravidlá

Ja som o sebe povedala Mattovi, pretože som musela? Pretože ho ľúbim? Ľúbim ho. Čo to robím? Matta ľúbim a viem, že aj on ľúbi mňa. Ale prečo sa bojím jeho rodiny? To je ľahké. Matta poznám a verím mu ale jeho rodine ešte nie. v mysli som odpovedala na otázky, na ktoré som predtým odpovede nepoznala.

„Aj keby som mala, akokoľvek zaplatiť ta to, že som s Mattom zaplatím. Pretože on mi ukázal, čo znamená ľúbiť a byť šťastná.“ zaumienila som si a vybrala som sa za mojim Mattom

17. kapitola

Stála som pred domom Česákovcov a rozmýšľala čo ďalej. Mám zaklopať? Ak mi otvoria mám si pýtať Matta? Mám sa mu hneď ospravedlniť? A čo ak mi neotvoria? Čo potom urobím?

Samé ak a môj vymyslený plán, čo mi mal pomôcť dostať sa k Mattovi mal vážnu trhlinu. Nerátal s odporom.

„Čo tu chceš?“ ozvala sa otázka skôr ako som sa rozhodla, čo vlastne urobím a ja som si spomenula komu ten naštvaný hlas patrí. Jacob.

„Ahoj, ako sa máš?“ zdvorilo som sa pozdravila.

„Niečo som sa ťa pýtal. Čo tu chceš?“ zopakoval svoju otázku.

„Chcem sa ospravedlniť. Mattovi.“ povedala som ticho.

„Mattovi? Nestačilo ti, čo si mu urobila? Musíš mu ešte viac ublížiť?“ vyčítal mi ďalej Jacob, – „Stále je smutný a skoro s nami neprehovorí. To je tvoja viny. Vypadni z tadeto, lebo ťa vyhodím sám.“

„Nepoučuj ma, nie si moja matka. Hja viem, že som urobila chybu a chcem ju napraviť.“ vysúkala som zo seba.

„Nato je už neskoro.“ informoval ma a pôžitkársky si pri tom vychutnával bezmocný výraz na mojej tvári.

„Neskoro?“ spýtala som sa akoby mi toto slovo spôsobovalo bolesť.

Spôsobovalo a veľkú. Nedokázala by som žiť, ak by som vedela, že Mattovi so kvôli mne niečo stalo.

 „Čo tu tá mrcha chce?“ spýtala sa Alice, ktorá sa zjavila vo dverách.

„Počúvaj, nie som mrcha. Dobre, urobila som chybu, tak len do mňa. Ale nevolajte ma mrcha.“ zdôraznila som,

„Nežartuj.“ pobavene mi odpovedala Alice.

„Zdá sa ti, že žartujem.“ povedala som a na zdôraznenie svojich slov som zavrčala.

„Prečo ťa sem čerti nesú. Nemohla si zdochnúť tam, kde si bola.“ dráždil ma Jacob.

„Ja sa chcem ospravedlniť Mattovi a povedať mu, že... Že ma to mrzí.“ vynašla som sa.

„Nemyslíš, že na to je už trochu neskoro?“ spýtala sa ma podráždene Alice.

„To mi povedal už tvoj braček.“ zapárala som do nej.

„Ty ma prekvapuješ.“ tajomne povedal Jacob

„Prečo?“

„Lebo máš odvahu po tom vŕštekom sem prísť.“

„Lenže s dobrým úmyslom. Ospravedlniť sa.“

„To som už počul. Ak nemáš lepší dôvod, tak odtiaľto padaj.“

„Tak ma vyhoď. Ale neviem prečo si myslíš, že to bude také ľahké.“

„Nežartuj, čo nám môžeš urobiť? Ujsť ako zbabelá krysa?“

„Neviete čo viem. Nepoznáte ma.“ zastrájala som sa.

Slova sa opäť ujala Alice a precedila pomedzi zuby, – „My vieme, čo vieš. Ujsť a niekomu zlomiť srdce. Nemyslíš, že je neskoro na ospravedlnenie?“

„Asi hej, ale radšej neskoro ako nikdy.“ skúsila som.

„Nemudruj. To ti nepomôže.“ zdôraznil Jacob.

Jacoba popudili moje slová a rozbehol sa proti mne. Bol hrozne rýchli, vzdialenosť sa závratne medzi nami skracovala. Musela som mu odskočiť z cesty, aby som zabránila nárazu.

„Prosím, prestaň. Ja ti nechcem ublížiť.“ žobronila som.

„Tvoje prosby ma nepresvedčia!“ skríkol a rozbehol sa oproti mne. Tejto zrážke som už zabrániť nevedela. Jacob vletel do mňa a mňa odhodilo k neďalekému stromu.

To vykoľajilo už aj mňa a plná hnevu som sa ho spýtala, – „O čo ti ide?“

„Čo sa tu deje!“ skríkol Sebastián a my sme na neho hľadeli ako na prízrak.

Za Sebastiánom stáli všetci Česákovci a prebodávali ma nenávistnými pohľadmi.

Keby pohľad vedel zabíjať.

Postavila som sa na nohy a zistila som, že strom je riadne naklonený na stranu a moje značkové džínsy sú roztrhnuté.

„Čau, Samantha.“ začula som z pomedzi skupinky známi hlas a moje srdce chcelo bežať za tým hlasom, no rozum nevedel, čo má robiť. „Budeš tu len tak stáť?“

Chcela som sa s Mattom zhovárať o samote, lenže ja som bola tá posledná, ktorá si môže niečo želať. Musela som prehltnúť svoju hrdosť a podišla som k nemu bližšie za naštvaného syčania.

Pozrela som sa na Matta a spustila som, – „Prepáč, prosím. Vravel si, že som nerozhodná a som, a ešte aj zbabelá. Veľmi zbabelá. Vtedy som sa na teba nenaštvala bola to len dobrá zámienka na odvážny útek. Teraz to ľutujem. Prečo ti to všetko vlastne vykladám? Aj tak, teba to asi nezaujíma. Matt, jednoducho, prepáč. A záleží mi na tebe. Vtedy som si to nechcela pripustiť, aj keď som to vedela a zároveň som sa toho bála. Lenže keď som bola od teba ďaleko, mala som čas na rozmýšľanie. Dnes viem, že porušujem pravidlá a ja...  Skrátka je mi to jedno. Aj keby som mala, akokoľvek zaplatiť za to, že som s tebou, zaplatím. Pretože ty si mi ukázal, čo znamená ľúbiť a byť šťastný. Nechcem to už zabudnúť, pretože nik iný ma to nedokáže naučiť, tak ako ty. Ja ťa milujem a som ochotná všetko na svete urobiť, aby si bol so mnou šťastný. Teraz viem aká som bola hlúpa a chcem sa zmeniť. Naozaj. Matt, milujem ťa. Dáš mi druhú šancu?“

„Aby si mi zas zlomila srdce?“ spýtal sa ma Matt obviňujúco.

„Snáď, už pôjdem.“ povedala som so smútkom v hlase, ktorí musel počuť a chcela som odísť.

No Matt ma chytil za plece a povedal mi, – „Prosím, nechoď.“

„Ty sa hneváš, ja to viem. Ja ťa poznám. Ale to znie blbo povedať, že ťa poznám po tom, keď sa vrátim.“ trepala som.

„Ty si mi ublížila, lenže láska je o odpúšťaný, ale...“

„Ja viem, Matt. Máš právo hnevať sa na mňa. Povedala som ti, že si zradil moju dôveru. Ale pravda bola iná. Keď som ťa videla bezmocne stáť pri tom strome, prisahala som sama sebe, že ťa už nikdy neohrozím. Ale sčasti som odišla aj preto, že som sa bála toho čo k tebe cítim, ale aj toho čo o mne povedia iný. Ale už je mi to jedno. Prepáč, vy, hlavne ty, si my dal iba dobrý dôvod na odchod. Odpustíš mi? Prepáč.“ skončila som svoje sypanie na vlastnú hlavu, sklonila som ju a čakala som na Mattovo rozhodnutie.

„Neznášam, keď ma niekto prerušuje.“ informoval ma Matt.

„Prepáč.“ ľutovala som.

„Sam, ja som myslel, že sa mi už nevrátiš. Milujem ťa a viem, že aj ja som urobil nejaké chyby, nielen ty.“ povedal Matt a naše pery sa po dlhom čase opäť spojili.

„Aké?“ podpichla som.

„Nebuď hnusná.“ doberal si ma priateľsky Matt.

„Ja a hnusná?“

„Hej, ty.“

„Nie náhodou zbabelá?“

„Aj to. Aj sprostá, uzavretá, namyslená,...“

„To by hádam stačilo.“

„Keď myslíš. Zabudol som povedať, že si idiotka.“

„Zlá kombinácia.“

„To aj podľa mňa.“

„Matt Česák, milujem ťa.“ povedala som s láskou, ktorá vyžarovala z môjho hlasu.

„A ja teba milujem, ale to ty už dávno vieš.“

„Viem a v tom bol ten problém.“

„Skutočne?“

„Musím, bohužiaľ, uznať, že predtým to boli pre mňa len slová, ale teraz je to niečo viac. Je to... proste je to niečo viac.“ povedala som najúprimnejšie ako som vedela a tento výrok, aj napriek tomu ako čudne znel, som myslela vážne.

Stopercentne.

18. kapitola

„Urobila si si tu veľa nepriateľov.“ oboznamoval ma Matt, keď sme bok po boku vstúpili do domu.

„Asi, ale to mi až tak nevadí. Hlavne, že s teba nie je môj nepriateľ. Toto vyznelo blbo, že?“ pýtala som sa Matta v súkromnom rozhovore, ktorý počúvala komplet celá rodina Česákovcov.

„Prečo si sa vrátila?“ vyrútil sa na mňa Sebastián, keď som vstúpila do obývačky Česákovcov.

„Sebastián, nebuď k nej taký hnusný.“ napomenul ho Matt, lebo si všimol moje rozpaky.

„Ona odišla a ja som tu ten zlý. Toto je výborné.“ nahneval sa Sebastián.

Matt chcel niečo odvrknúť, no ja som ho zastavila.

„Má pravdu. Kto si, čo navarí, má to aj zjesť.“ zastala som sa ho.

„Lepšie je: pohár trpkosti treba vypiť až do dna.“ zamiešala sa Elena.

„A čo tak, byť ticho a nechať ju nech vysvetlí svoj odchod.“ diplomaticky sa ozval David.

„Ďakujem. Po pravde neviem prečo som odišla. Zistila som, že mi Matt chýba, a že ho mám rada.“ objasnila som im a hlavne sebe.

„Trochu sme sa kvôli tebe pohádali.“ povedal zmierlivo Nik.

„Trochu? Podľa tohto súdim, že dosť.“ vyslovila som nahlas svoj pocit.

„Máš pravdu, dosť.“ potvrdil môj pocit Erik.

„Mrzí ma, že som vám spôsobila problémy.“ ospravedlnila som sa.

„Aké problémy? My sme šťastný, že si sa vrátila a najmä ja.“ priznal sa Matt a sám nebol presvedčený, že vraví v mene všetkých.

„Matt, neklam.“ povedala som nahlas, čo si myslela väčšina.

„Nečítaj im myšlienky.“ napomenul ma Matt.

„Nečítam.“ bránila som sa, lebo som im myšlienky nečítala.

„Ty vieš čítať myšlienky? No, to je super. Prečo klameš? Čítaš ich, veď podľa čoho by si inak vedela, čo si myslíme?“ vŕtal do mňa Sebastián.

„Nečítam. Nie som sprostá, vidím vám to na očiach.“ priznala som.

„Neklame, čo ešte vieš?“ spýtala sa ma zaujatá Ketrin.

„Hodzičo, ale to je jedno. Na vás by som to nepoužila.“

„Pochybujem.“ obvinila ma Mária.

„Iba raz som Mattovi čítala myšlienky, ale to som ho ešte nepoznala. Je mi to ľúto. Všetko, čo som urobila. Máte kvôli mne iba problémy.“ ospravedlnila som sa.

„Nie je to tvoja vina. Tak sa zato neobviňuj.“ snažila sa ma čiastočne odbremeniť Su.

Nepomohlo to. Stále som sa cítila pod psa.

„Su, prestaň sa jej zastávať.“ zavrčala Mária.

„A čia? Ja som odišla a teraz ma to mrzí. Ale to je prd platné.“ priznala som.

„Nie je to len tvoja vina, čiastočne aj moja. Nemal som ťa nútiť ísť sem, a keď si zistilo kto zabil Maxa... Skrátka nie len tvoja.“ sypal si popol na hlavu aj Matt.

„Prosím, hovorme o niečom inom, inak sa tu riadne rozhádame.“ poprosila som.

„Tak navrhni.“ uštipačne odvrkla Mária.

„Kde si vlastne bola?“ zvedavosť zvíťazila nad Lu.

Topiaci sa aj slamky chytá, – „Ja neviem. Šla som len tak na verímboha, za nosom.“

„Zistila si niečo pri tvojom úteku.“ ostro sa ma spýtala Elena.

„Áno, ale neviem, čo to znamená.“ povedala som.

„Tak nám povedz, čo si zistila a my už určite na niečo prídeme.“ uistila ma Lu a z hlasu jej bolo počuť zvedavosť.

„V jednom meste, zdá sa mi, že to bol Mikuláš sa stretli Erik, Samuel a Tom. Samuel je Erikov brat a Erik je riaditeľ upírskej školy. Oni sú taký upíry ako ja.“ poúčala som.

„Počkaj, Tom? Čo tam ten chcel a odkiaľ ty vieš o ňom?“ spýtal sa ma začudovane Sebastián.

Slova sa ujal Matt a ozrejmil, – „O Tomovi som jej povedal ja. Neskôr vám to vysvetlím.“

„Neviem čo tam chcel ani odkiaľ sa tí traja poznajú. Nevedela som, že dáky iný upíry existujú, no vedela, ale nikdy som sa s nimi nestretla a myslela som si, že to isté platí aj o Erikovi. Zdá sa, že som sa zmýlila.“ vykoktala som.

„Zachytila si čo hovorili?“ zaujímalo Erika.

„Jasné. Tom chce dostať nejakých Readnych, alebo tak nejak znelo to priezvisko a Erik chce mňa, ale neviem prečo.“ zopakovala som im Tomove slová nie celkom presne.

„No do riti.“ uľavil si Ed.

„Asi nie som v obraze. Čo sa deje?“ domáhala som sa vysvetlenia.

„Čo si nám povedala je veľmi zaujímavé a zlé.“ povedal tajuplne Sebastián.

„Počúvaj, je to problém, pretože my sme sa volali, predtým, Readny.“ zmilovala sa nad mojim spýtavým pohľadom Su.

„Pomaly mi začína svitať, ale veď to možno povedal len tak.“ opáčila som.

„To nie je také isté. Tom myslí všetko vážne, čo povie. Musíme nad tým popremýšľať“ povedala mi Abby a ja som pochopila, že chcú byť sami.

„Ja pôjde pozrieť Zaca.“ navrhla som.

„OK.“ povedal sucho Erik.

Matt ma odtiahol na kraj a povedal mi, – „Prepáč, že sa ti nevenujem, ale toto je problém.“

„Dobre. Prídeš večer?“ prekvapila som samu seba.

...

„Sam? Čo? Čo tu ti robíš?“ jachtal zmetený Zac

„Ja viem. Som krava...“

Zac ma príkro prerušil, – „No, nie si celkom krava. Tak by som ťa nenazval. No, priznajme si, nebolo to múdre rozhodnutie. Iba som mal právo vedieť, že odídeš. Bývala si pod mojou strechou.“

„Viem, ale všetko sa to tak skomplikovalo. Ja som tiež nevedela, že odídem. Vlastne som neodišla, ale zbabelo zdrhla.“ vysvetľovala som.

„Prečo si vlastne odišla?“ položil mi otázku Zac.

Pravdu mu povedať nemôžem, pretože som to sľúbila Mattovi. Ale na druhej strane klamať mu nechcem. Ak zistí, že je to lož, tak mi už neuverí. Čo mám robiť? Klamať Matta či Zaca? rozhodovala som sa.

„Zistila som, kto zabil Maxa.“ povedala som pokojne.

Zlatá stredná cesta.

„Čo? Kto?“ vyhŕkol Zac, ako keby na tejto odpovedi závisel celý jeho život.

„To je jedno. Aj tak ho nepoznáš.“ povedala som, ale nakoniec ma pohľad jeho zvedavých a zároveň smutných očí obmäkčil, – „Bol to Erik.“

„Ty ho poznáš?“ zaskočil ma touto otázkou.

„Áno.“ priznala som.

„Čo teraz urobíš?“ položil mi poslednú otázku.

„Ja neviem. Asi ho zabijem.“ povedala som rozhodne.

„Sam, ty nie si taká...“

„Krutá? Zlá? Erik zabil chladnokrvne Maxa a ja ho nemám zabiť?!“ kričala som, po chvíli ticha som sa so slzami v očiach spýtala, – „Čo mám robiť?“

Zac ma odviedol ku gauču a obaja sme si sadli, – „Sam, ja ti nechcem radiť a asi na to nemám ani právo. Ale budem ťa mať rád nech sa akokoľvek rozhodneš. Iba mi sľúb jedno, že budeš pri rozhodovaní počúvať srdce.“

Po chvíli ticha Zac opäť spustil, – „Vieš, Sam. Hral som sa na tvojho strýka a myslel som si, že je to správ ne. Nebolo, lebo som s tebou netrávil čas. Namiesto toho som čumel do tohto sprostého krámu. Povedal som ti, že budem ako tvoj strýko. Nebol som, ale chcem to zmeniť. Ja viem, že za tvojim útekom bolo niečo viac. Čo?“

„Zac, máš pravdu. ale je to strašne zamotané.“ prisvedčila som.

„Mne je jedno čo za tým je, a že je to dlhé. My máme čas. Ja mám konečne čas na teba. Na dcéru svojho brata. Tak rozprávaj.“ nabádal ma.

„Pár mesiacov po mojom príchode som sa zaľúbila do jedného chlapca. Bála som sa svojich citov a zároveň som mala strach, lebo Marek, to bol ten upír, ktorý tu niekoho skoro zabil, mi volal a vyhrážal sa mi...“

„Prepáč, že ti skáčem do rečí. Ale ten záhadný chalan nie je náhodou Mathew Česák?“

„Je. Ako to vieš?“

„Vtedy, pred tvojím odchodom, keď sem prišiel a o chvíľu si ty za ním bežala, som si dal dva a dva dokopy. Zistil som, že medzi vami niečo je.“ osvetlil mi Zac svoju teóriu.

„Si veľmi všímavý.“ pochválila som ho.

„Ja nie som hlupák.“ bránil sa.

„To som nechcela povedať. Ja len... Chcela som ťa chrániť, lebo ťa Max mal veľmi rád. A ty si to jediné, čo mi po ňom ostala.“

„Sam, netrep. Ostalo ti po ňom omnoho viac ako si myslíš. Nepôjdeme niekde? Ja a ty? Spolu?“ navrhol.

„Je mi ľúto, ale nemôžem. Niečo sa deje a neviem čo. Musím to zistiť. Prepáč.“

„To nevadí. Neospravedlňuj sa. Čo tak inokedy?“

„Jasné. Určite nám bude super. Môžeme ísť napríklad na obet alebo kúpim lístka na tenis. Viem, že ho máš rád. Bude to super. Budeme spolu ako veľká šťastná rodina. Akou to vždy chcel Max.“ plánovala som náš výlet.

„A čo ten tvoj chlapec. Máš ho rada?“ zmenil Zac tému.

„Áno. Veľmi. Už som dávno nemala nikoho tak rada ako jeho.“  prezradila som.

„Dakedy ho priveď, rád sa s ním bližšie zoznámim. Veď chodí s mojou neterou. Musím ti ho schváliť aj ja.“ vtipkoval.

„Mám sa báť?“ smiala som sa.

19. kapitola

Hrala som na klavíri Ódu na radosť od Beethovena a pomaly som sa upokojovala. Max mal túto skladbu najradšej, no mne sa nikdy nepáčila. Liezla mi na nervy.

Prečo? Tak to ani ja neviem.

Tak hrozne mi chýbaš. Neviem čo mám robiť. Stále rozmýšľam, aké by to bolo, keby si tu bol. Spoznala by som Matta? Max, kde si? Prečo tu nie si, keď ťa potrebujem? Mám ho zabiť alebo nie? Max, môj Max. Neviem čo mám robiť. Prečo si odišiel? Prečo si mi to nepovedal alebo nenaznačil? sťažovala som sa.

Niekto otvoril balkónové dvere a z nich vykúkali čierne kadere Matta.

„Ahoj, láska môjho života.“ privítal ma Matt a mocne si ma pritiahol k sebe. Keď videl moje červené oči, ustráchane sa ma spýtal, – „Čo ti je?“

„Nič, len neviem čo mám robiť. Ako sa mám správať.“ priznala som sa so slzami na krajíčku.

„To bude dobre, uvidíš. Spolu to zvládneme.“ chlácholil ma Matt a vtisol mi bozk na pery.

„Sľubuješ?“ spýtala som sa a čakala som ako na ihlách na jeho odpoveď.

„Že o tom pochybuješ. Nemusíš sa ničoho báť, ty si nič zlé neurobila.“ šepkal mi upokojujúco do ucha.

„Nie, nevieš ako to naozaj bolo!“ vykríkla som. Nadýchla som sa a rýchlo som zo seba sypala pravdu, kým mi nato postačovala odvaha.

Ktorej veľa nebolo – lebo pravda bola krutá.

...

„Ahoj, Sam.“ pozdravil ma Max, po príchode z knižnice.

Max teraz pracoval v mestskej knižnici, aj keď nemusel, ale on tvrdil, že ho to baví. Z časti preto, že tam pracovala Denisa a z časti preto, lebo sa tak cítil užitočný. Ale na tom prvom dôvode mu záležalo viac a to ma štvalo.

Denisa, jeho nová kolegyňa, bola pekná dievčina, mala okolo dvadsiatky a na perách stále žiarivý úsmev. Chudá, atletický typ a čiernovlasá. Také dievčatá Max obdivoval. Maxovi veľmi Denisa prirástla k srdcu, ale bál sa jej to povedať. Bál sa odmietnutia.

No mňa by to nebavilo, pracovať niekde a pritom vedieť, že to robiť nemusím. Predtým som robia len preto, že Max ma prosil, kým som nepovedala „áno“. Potom bol taký šťastný, urobila by som pre to čokoľvek na svete.

Ale v skutočnosti je pravda taká, že neviem nič nerobiť.

Sedieť osem hodín na zadku v práci len pre potešenie a pozerať sa na ľudí. To musí byť ukrutná zábava.

„Ako bolo v práci?“ spýtala som sa povinne s milým úsmevom na perách. Max miloval komunikáciu na tému súkromie alebo Denisa. Ja som mala radšej rozhovorí o ničom. O veciach, ktoré nikde neviedli.

„Super. Bola tam zas Denisa a celý čas sme spolu prekecali. Vie sa nádherne usmievať.“ pochválil sa Max svojou dokonalou Denisou.

Ja som na Denisu žiarlila, lebo som sa bála, že Max hu má radšej ako mňa. Každý deň mi vravel, že to si iba namýšľam, že stále budem jeho number one, ale ja som o tom pochybovala.

Nepomohlo to a skoro vkuse sme sa hádali.

„Denisa. Denisa. Každý deň len Denisa.“ povedala som podráždene.

„Ty na ňu žiarliš?“ prekvapene sa ma spýtal.

A to nemal. Na toto som reagovala naštvane a hádka sa začala.

„Žiarlim? Ty si dobrý! Keď tak miluješ tú svoji Denisu, tak jej to povedz!“ uštipačne som poznamenala a následne som ho napodobnila – „Ahoj, Denisa. Niečo ti musím povedať. Som upír.“

„Toto nepochopíš, ty totiž máš rada iba sama seba!“ vytočil sa vždy pokojný Max.

„Samu seba?! Aspoň nie som zbabelá!“ vykríkla som zlostne.

Nie som zbabelá? – bola som. Vždy som hľadala najľahšiu cestu. Zlatú strednú cestu.

„To nemôžeme mať kľudný deň. Aspoň jeden.“ prosíkal mäkko Max.

Neznášala som to. V jednej chvíli bol vytočený a v druhej už bol v pohode. Nič sa nestalo.

Ale ja som sa tak rýchlo krotiť nevedela.

„Idem do mesta.“ klamala som.

 Potrebovala som byť chvíľu sama, aby som si v tichu a v samote utíšila moje nepokojné myšlienky.

„Veď sme chceli ísť spolu na lov.“ informoval ma Max, no ja som už stála vo dverách.

„Choď si sám. Alebo ešte lepšie pozvi naň Denisu.“ odvrkla som.

Max si smutne vzdychol a nenápadne sa vyparil. Ako vždy šiel do susednej miestnosti, aby mohol premýšľať. Lebo pri mne sa premýšľať nedalo.

Nakoniec som predsa šla do mesta, nakupovala som. To ma upokojilo.

Keď som si uvedomila, že som krava ako zakaždým po nezmyselnej hádke tohto typu, ktorú som začala ja, som šla domov. Chcela som sa ospravedlniť Maxovi.

No, Max v našej malej útulnej chatke nebol, tak som čakala.

15: 00

16: 00

17: 00

Max nechodil a ja som sa začala o neho báť. Nakoniec som to nevydržala a šla som ho hľadať.

...

„Našla som ho na lúke, ibaže prišla som neskoro. Bol už mŕtvi. Ja som mu sľúbila, že tu prídem. Tešil sa ako malé dieťa, keď zariaďoval všetky veci ohľadne nášho pobytu. Je nanič, že tu nie je. Bol by taký šťastný.“ dokončila som príbeh

„Ty sa za to obviňuješ?“ neveril Matt.

„Nie je to moja vina? A koho? Ja som odišla, tak ako od teba.“ smutne som konštatovala a sledovala som svoje ruky.

„Neobviňuj sa. Hlavne, že si tu.“ chlácholil ma Matt.

„Hrozne si mi chýbal.“ priznala som a jemne, ale vášnivo som ho pobozkala na jeho dokonalé pery.

Matt opätoval môj bozk s takou radosťou ako keby...

„Mám ťa veľmi rád.“ povedal mi s rozžiarenými očami.

„Aj ja. Len ma mrzí, že som musela odísť preč, aby som na to prišla...“

„Počúvaj, už sa mi neospravedlňuj. Záleží na tom, že si sa vrátila, a že si to zistila. Lepšie neskoro ako nikdy.“ neodpustil si,

„Čo urobia vaši?“ zmenila som tému.

„Vaši? Neviem, ale asi sa niečo deje. Ela cíti nebezpečenstvo a po okolí sa šepká, že príde Tom.“ objasnil Matt situáciu.

„Po okolí? Vy ste v kontakte s inými upírmi?“ čudovala som sa.

„V susednom meste je jeden klub, naši priatelia. Od nich máme správy.“ poúčal ma Matt.

„Klub? Koľko ich je?“ vyzvedala som.

„Nebuď zvedavá, budeš skoro stará.“ povedal šibalsky Matt.

„To mi nevadí, pretože nik nevie koľko mám rokov. Ty ma chceš vytočiť?“ zasmiala som sa.

„A čo ak áno?“ spýtal sa ma záhadne Matt.

„Tak ideš na to zle. Prestaň ma naťahovať. Tak koľko ich je?“ žobronila som.

„Dvadsiati a ak neprestaneš vyzvedať, tak...“

„Tak čo? Zbiješ ma?“ doberala som si ho.

„Nie, niečo horšie.“ povedal a pritiahol si ma aby mi ukradol bozk.

„Matt, nie.“ odporovala som, ale to nebolo nič platné, pretože Matt bol silnejší než ja.

„Nie?“ čudoval sa, no jeho oči sa smiali – „Čo nie?“

„A kedy asi Tom príde?“ zmenila som rýchlo tému.

Čo som ľutovala, lebo aj Matt sa zmenil. Už nebol taký veselý a hravý ako pred chvíľou, ale napätý až na prasknutie.

„Už by tu mal byť.“ povedal Matt po letmom pohľade na náramkové hodinky.

„Dosť skoro mi to hovoríš.“ podotkla som.

„Ideš so mnou? Ja musím ísť za ostatnými. Keby niečo.“ prehodil a zberal sa na odchod.

„Stoj a ja?“ spýtala som sa – „Ja mám ostať doma, či čo?“

„Popravde, radšej by som bol keby si tu ostala. Tu si v bezpečí. Tento boj sa ťa netýka.“ poodhalil mi Matt svoje plány.

„Takže netýka. Ty si padnutý na hlavu, keď si myslíš, že ja tu budem sedieť so založenými rukami a čakať kedy a vôbec či sa vrátiš. Ak ti to ušlo, tento boj sa týka aj mňa, lebo je tu taká maličkosť menom Erik.“ vrhla som mu do očí.

„Toho tvojho Erika zvládneme.“ povedal.

„Zvládnete. Chceš ma rozosmiať?“ nedôverčivo som sa spýtala.

„Čo ak hej?“ odpovedal mi otázkou Matt.

„Prestaň. Ty nevieš, čo vie on.“ podotkol som.

„A ty vieš?“ zaujímalo ho.

„Ak ti to uniklo, ja som s ním žila pod jednou strechou. Ešte v počas premeny nás učil  bojovať. Nik ho neporazil.“ zdôverila som sa mu.

„Tak potom ho neporazíš ani ty.“

„Lenže je tu jeden detail. A to ten, že Erik je rovnaký upír ako ja. To znamená, že vie iným prikazovať a oni urobia, čo chce. Ja sa viem proti tomu brániť. Budem váš tromf v rukáve.“ presviedčala som ho.

„Dobre, vyhrala si. Poď.“ uznal porazenecky Matt.

Neprešlo veľa času a už sme išli bok po boku. Ja som sa úplne spoliehala na Matta a on ma viedol.

20. kapitola

Bežali sme cez les na lúku veľkú snáď ako futbalové ihrisko. Na lúke stáli v skupinkách Česákovci a zhovárali sa.

Zaujala ma tá čistina, lebo na nej bola hustá a nepreniknuteľná hmla. A ešte som si všimla zvláštne ticho, ani vtáky nebolo počuť. Čudné, bola som v lese, no akoby som v ňom nebola.

„Na čo si ju priviedol? Bude iba zavadzať.“ ostro namietala Mária.

„Lebo tu bude aj Erik a ja viem o ňom viac ako vy všetci do kopy.“ bránila som sa.

„Mária, už prestaň.“ zahriakol ju Sebastián.

„Môžem vám pomôcť.“ dodala som ticho.

„Čo? Ty nám chceš pomôcť? A ako?“ posmešne sa ma spýtal Tony.

„Čudoval by si sa.“ odvrkla som.

„Ak sa chcete hádať, tak odíďte.“ zdôraznila Ela.

„Tony, nebuď uštipačný. Sam, je náhodou veľmi silná.“ bránil ma Matt a Eline slová nebral na vedomie.

„Stop! Prestaňte s tým. Prečo ste taký napätí?“ vybuchla Lu a všetci sa na ňu pozreli.

Máš pravdu, stačí. Lenže toto čakanie ma veľmi rozčuľuje. Potom som napätá a do všetkých skáčem. povedala som v duchu Lu.

„Čo nové?“ spýtal sa Nik, ktorý chcel zmeniť tému.

A ja som vďačne odpovedala, – „Nič.“

„Princeznička si myslí, že je stredobodom pozornosti.“ poznamenala Mária a prebodávala ma pohľadom.

„Nevšímaj si ju, prosím.“ požiadal ma Matt.

„Radšej sa pripravte, už sú tu.“ pokojný tón Susan ma prekvapil.

Trvalo mi pár minút, kým som si uvedomila, že prišla až teraz, čo ma zarazilo, – „Kde si bola?“

 „Zabudla si? Ona je z nás najrýchlejšia, tak šla zistiť ako sa veci majú.“ objasnil mi Matt.

Z lesa vystúpil najmenej tucet upírov a postavili sa do polkruhu.

Ja som nepoznala ani jedného, ale mala som zvláštny pocit, akoby to neboli všetci.

Slova sa ujala Ela, – „Ahoj, Tom. Vítam ťa tu.“

Tom, dokonale upravený a oblečený v poslednom kostýme aktuálnej módy, vyšiel spoza svojich bodyguardov a jemne s dôrazom na každú slabiku povedal, – „Ahoj všetkým. Čo tu chce hentá?“

V sekunde ako ukázal na mňa ma Matt posunul za seba.

Nekládla som odpor, pretože som nevedela, čo mám v tejto novej situácií robiť.

Priznám sa, bola som mierne povedané zmätená.

„Jej daj pokoj.“ zdôraznil Matt svoju výstrahu slabým zavrčaním.

„Matt, to stačí.“ rozkázala Ela.

„Pokoj, Matt. Si nejaký prchký. Nemyslíš? Neboj sa o svoju „priateľku“, ja jej nič neurobím.“ posmieval sa chlácholivým hlasom Tom Mattovy.

Prestaň. O čo ti ide, ty falošník falošný! chvela som sa od zlosti a chcela som na neho skríknuť, lebo som ničomu nechápala.

„Ak si myslíš, že ja sa ťa bojím, tak si na omyle.“ prehodila som akoby mimochodom.

„Zaujímavé. Presne takto mi ťa opísal Erik papuľnatá a svoj strach ukrýva za silné slová.“ ležérne vravel Tom.

„O čo alebo presnejšie o koho ti vlastne ide?“ položila otázku, ktorá všetkým nám vŕtala v hlave, Ela.

„Nebuďte zvedavý, budete skoro starý.“ prehovoril nový hlas.

Hlas akoby patril nikomu, ozýval sa zo záhadnej hmly. Na tvárach ostatných som videla neistotu a nechápavosť.

Iba ja som vedela komu ten hlas patrí. Najprv som si myslela, že sa mýlim, ale potom som pochopila, že to nie je žiaden fór ani klam.

Osobe, ktorú som nenávidela a želala som si jej smrť, lebo mi veľmi ublížila a vzala mi niekoho o kom som si donedávna myslela, že je jediný, kto pozná moje pozitívne aj negatívne stránky.

Erik.

21. kapitola

„Prekvapená?“ zaujímal sa Erik, keď vyšiel v celej svojej temnej kráse z hmly. Na sebe mal nohavice a voľné prepotené tričko. Takto som si ho pamätala. Nekompromisný telocvikár, ktorého nikto nedobehol ani neporazil.

„E... Erik, čo tu robíš?“ vykoktala som.

„Vieš, že ťa niekto bonzol.“ vravel Erik a následne si dlaňou zakryl ústa, akoby vyzradil nejaké tajomstvo.

Za sebou som počula tiché nahnevané šomranie, ktoré patrilo Česákovcom. Nevedeli byť ticho, keď ich niekto obvinil z niečoho tak ohavného.

„Klameš.“ reagovala som stručne, lebo som vedela, že to oni neboli. Nemali moc v láske, ale Mattovi na mne záležalo a oni by mu neublížili. To je fakt, o ktorom som vedela.

„Neklamem.“ presviedčal ma neúspešne Erik.

„Ty mi neveríš.“ dodal, keď si uvedomil čo je vo veci.

„Neverím. Už nie. Predtým som ti, ale ty si ma podviedol.“

„To je ale šok.“ posmieval sa mi.

„Slušnosť káže predstaviť sa.“ mudroval Sebastián.

Erik pobadal na mojej tvári strach a povedal aby ma povzbudil, – „Nemusíš sa báť, Samantha. Tu s Tomom máme dohodu. Ja chcem teba a on ich.“

Tieto slová ma vydesili.

„Nerozumiem.“ hrala som o čas.

Erik sa ku mne priblížil a, asi, ma chcel pohladiť. No, Matt sa napol ako pravítko a výhražne zasyčal, – „Ak sa jej dotkneš, tak ťa zabijem.“

„Matt, upokoj sa. Prosím. On ťa chce iba vyprovokovať, lebo potom môže zaútočiť v celej svojej sile a bude pre ostatných ten dobrý. Prosím, neurob mu tú radosť.“ šepkala som ticho Mattovi do ucha.

Žiaľ môj šepot neušiel Erikovej pozornosti a poznamenal, – „Mal som pravdu. Si zbabelá.“

„Nie som.“ zasipela som podráždene, lebo mal pravdu.

Celá táto scéna mi pripadala absurdne.

David chcel tiež niečo namietnuť, no našťastie ho môj pohľad zastavil.

„Aký je Váš plán?“ sondovala Su.

„Plán? Ja mám nejaký plán?“ smial sa Erik.

Hmla naraz zmizla a ja som rozoznala Samuela, Vivien, Jemesa, Jusepeho a osem upírov, ktorých som nepoznala. Všetci sa výborne zabávali.

„Iba jedna osoba na svete sa mi nepodrobila a ušla. Ja ju chcem nazad.“ vysvetľoval Erik a prebodával ma nenávistným pohľadom.

„To sa ma až tak bojíš?“ spýtala som sa s na oko predstieranou pobavenosťou. Ale pravda bola bohužiaľ iná, keby som mohla, hneď by som zdupkala.

Na mojej otázke sa zasmiala Erikova suita, ale jemu do smiechu nebolo.

Udrela som na boľavé miesto. pomyslela som si a víťazoslávne som sa uškrnula.

Erik mal už dosť smiechu na vlastnú adresu a nazlostene, príliš rýchlim pohybom, zdvihol ruku a nastalo opakovane ticho ako v hrobe.

Boja sa ťa. uvedomila som si.

Ticho prerušil Erik a panovačne vyhlásil, – „Samantha, kde máš Maxa? Väčšieho idiota som ešte nevidel.“

„A ja, že vieš všetko.“ prehodila som koketne. Odvahu mi dodávalo poznanie, Erikovej achillovej päty.

„Robil u mňa podradnú prácu, ale zdrhol.“ povedal namosúrene Erik, keď si uvedomil, že poznám jeho zraniteľné miesto – „Našiel som ho a zabil. Nebol hodný volať sa upír.“

„Ty si ho zamestnal ako záhradníka, takže ti na ňom záležalo.“ prinútila som sa rozprávať pokojne, hoci realita bola iná. Túžila som Erika za tieto slová zabiť.

Som moc prchká. Musím sa upokojiť. Nádych. Výdych. Nádych. Výdych. vravela som si v tichosti.

„Áno, máš pravdu. Ja som ho zamestnal. Takáto práca bola výstrahou pre ostatných, že ja som šéf a neradno sa so mnou zahrávať. Lenže ten debil ušiel aj s tebou. Mojim tromfom v rukáve.“ vravel Erik a tešilo ho, keď videl bolesť na mojej tvári.

Následne sa všetko zomlelo veľmi rýchlo.

Matta vyprovokovali Erikove slová a rozbehol sa oproti nemu. Nanešťastie Samo si svojho bračeka chránil a aj on sa rozbehol.

Keď mali do seba vpáliť v plnej rýchlosti Matt na sekundu zmizol a objavil sa za Samom, a ďalej, ničím nerušený, bežal k Erikovi.

Tom si to všimol a snáď zo strachu začal chrániť svojho nového spojenca. Kývol hlavou a na jeho signál sa od jeho ochranky odpojil jeden upír.

Čiernooký a čiernovlasý ochrankár sa rozbehol za Mattom.

Matt si ho nevšimol a ochrankár doňho vrazil v plnej rýchlosti. Matt, však, neostal dlho na zemi. Znovu zmizol, a keď sa objavil stál pri ochrankárovi.

Chcel ho tresnúť, no nečakane si chytil hlavu a zvíjal sa od bolesti na zemi. Ihneď som si uvedomila o čo ide.

Samo vedel spôsobiť bolesť aj na diaľku.

„Prestaň!“ rozkázala som Samovi, ktorý ma hneď počúvol. Nemal na výber.

V tej chvíli som sa do boja zapojila aj ja.

Erik pochopil, čo chcem urobiť, že sa chcem zapojiť do boja aj fyzicky. Vedel, že nik ma neporazí iba on, pretože ostatných pošlem rozkazom preč, ale jeho túžim osobne zabiť.

„Samantha, prečo si nejdeš po mňa? Dobre vieš, že to ja som zabil Maxa.“ provokoval ma.

„Nedaj sa vyprovokovať.“ snažila sa ma upokojiť Lu, ale vedela, že sa jej to nepodarí.

Nato bolo už neskoro.

„Daj jej pokoj!“ skríkol Erik a potichu na ospravedlnenie dodal, – „Stvorili sme monštrum, treba ho zničiť.“

Tieto slová vyslovil len preto, aby ma ešte viac naštva.

Rozbehla som sa oproti Erikovi a on sa rozbehol oproti mne. Sila nárazu bola taká silná, že nás odhodilo.

Zase sme sa rozbehli, no tesne pred zrážkou som sa uhla. Erik zaskočený zmenou nestihol zabrzdiť a skončil v strome.

Skočila som, jeden skok mi stačil aby som bola pri ňom. Pozerala som do jeho prekvapenej tváre a neodpustila som si. Musela som si prečítať jeho splašené myšlienky. – Mňa ešte nikto nikdy neporazil. Ako to mohlo toto zbabelé dievčisko dokázať?

Dostalo som po čom som dychtila, Erik ma uznal za silného nepriateľa.

Teraz už necúvnem. zaumienila som si.

Vytiahla som Maxovu dýku a pritisla som ho váhou svojho tela k zemi.

„No, len do toho. Zabi ma. Urob to. Neurobíš, si zbabelá.“ nabádal ma Erik.

Keď videl, že sa nič nedeje zmenil taktiku, – „Vieš ako som zabil Maxa? Bolo to jednoduché, až moc jednoduché. Dlhší čas som vás sledoval, a keď som sa dopočul, že si odišla, rozhodol som sa. Nik nebude porušovať moje príkazy. Nik! Max si myslel, že som tam náhodou, a keď som ho poprosil o dýku ochotne mi ju dal. Vrazil som mu ju rovno do srdca a on mi iba povedal „Odpúšťam ti““

Pripravila som sa na bodnutie, no tesne predtým som zastala v hlave mi znelo milión hlasov – Erik zabil Maxa. Vrazil som mu ju rovno do srdca... – no, ja som počúvala iba jeden – Sam, sľúb mi prosím, že toho tvora nebudeš hľadať a neublížiš mu, ak ho nedajbože nájdeš.

Dýku som pustila a cez hrču v hrdle som zašepkala Erikovi do sluchy s náušnicou, na konci ktorej trónil diamant veľký asi ako špendlíková hlavička, – „Nie som monštrum ani zbabelec. Podľa mňa  bude pre teba horšie poznanie, že niekto ťa porazil a daroval ti život. Erik, už nie si taký dokonalý.“

„Čo?“ vysúkal so seba Erik zo zle maskovanou nechápavosťou.

22. kapitola

Erik pochopil, že prehral a naštvane odišiel.

Ja som zužitkovala čas, kým sa všetci pozerali za Erikom. Pristúpila som k Samuelovi a stisla som mu hrdlo.

„Prečo ho zabil?“ precedila som pomedzi stisnuté zuby, – „Možno, Erik, rád klame, ale ty nevieš klamať. Hovor!“

Samuel nemohol rozprávať, tak som mu čítala myšlienky – Erik a Max boli priatelia, kým Erikova priateľka Sonia záhadne nezomrela. Nikdy sa nezistila pravda, čo sa jej vôbec stalo. Lenže môj geniálny braček si v tej svojej hlavičke-makovičke vykonštruoval, že vrahom je Max. Možno ním aj bol, to už nik nezistí.

Táto posledná veta ma vytočila.

Plná zlosti som Sama šmarila o zem a ani som sa nenazdala už som v ruke zvierala dýku.

„Stačí, už je dobre.“ upokojujúco sa mi prihováral Erik a dýku si radšej vzal k sebe.

Samo sa na mňa prekvapene pozrel a povedal, – „Tebe sa už radšej neotočím chrbtom. Si nebezpečná a šia...“

Samo posledné slovo nedokončil, lebo nestihol.

Matt hu celou silou odrel do nosa až bolo počuť zaprašťanie kosti, pričom som iba ja vedela, že mu tú kosť zlomil a rýchlosť hojenia bude závisieť od jeho sily.

No Mattovi to nestačilo a výhražne dodal, – „To je moje dievča a ochraňujem ju. Vedz, že ja som omnoho horší nepriateľ ako ona a neodpúšťam. Takže podobných poznámok na jej adresu sa radšej zriekni.“

„Matt, prestaň.“ rázne povedala Su.

Samo sa vyslobodil, uprel na mňa pohľad presiaknutý nenávisťou a zahlásil – „Ideme.“

Celá Erikova garda sa pohla a išla za Samom. Išli rýchlo, no aj pri tomto tempe stihli na mňa hádzať nepriateľské pohľady.

„Tom a s tebou čo?“ spýtala sa pobavene Mária.

„Ja ešte prídem.“ povedal Tom a zbabelo ušiel.

...

„Sam, môžem sa ťa niečo spýtať?“ začal obozretne Sebastián, keď sme sa vracali do ich domu.

„Samozrejme.“ odpovedala som, prekvapená spôsobom akým sa ma pýta.

23. kapitola

„...

Dnes som uvidel dievča, ktoré sa veľmi podobalo na moju Vanessu. Dúfam, že sa mi podarí s ňou nadviazať rozhovor.

Zistil som, že to slečna sa volá Samantha. Erik, môj zarytý nepriateľ, ju premenil na upíra, lebo sa mu páčila a mal pocit, že bude niečo zaujímavé o vládať a naozaj ovláda. Nikto jej nemôže bez jej súhlasu, ktorý dá málokomu, čítať myšlienky.

Dnes mám super náladu, pretože Samantha so mnou odišla a chce žiť inak, tak ako ja. Lenže problém je ten, že Erik ju stále hľadá a ja viem aký hnusný vie byť Erik.

Rok predtým ako som s so Sam zoznámil, som bol u Sonii na návšteve, keď vtom prišiel Erik. Erik nás spolu videl a zle si to vysvetlil. Naštval sa a zaútočil na mňa, šmaril ma o drevený stôl zo sklenenou výplňou, no sklo to nevydržalo a roztrieštilo sa na malé kúsky. Erik znenazdajky vytiahol dýku a dokonalým oblúkom ju šmaril do mňa, Sonia vyskočila z miesta a chcela dýku chytiť do rúk. Lenže tá jej vrazila priamo do srdca a ona spadla mŕtva na dlážku. Erik držal v rukách jej bezvládne telo a nariekal. Obvinil z tohto hnusného činu mňa a ja nechcem aby sa to moja Sam dozvedela.“ po hrozne dlhom, čase som nabrala odvahu a začítala som sa do Maxovho denníka, do toho denníka čo som strážila ako oko v hlave.

„Zase ho čítaš?“ spýtal sa ma obviňujúco Matt.

„Prepáč, ale ja... Je to jediná vec, čo mi po ňom ostala.“ povedala som so slzami v očiach.

„Nie, Sam. Ostalo ti po ňom  viac ako si myslíš. Daj mi ho.“ rázne ma vyzval Matt.

„Nie. Prosím, nechaj mi ho.“ žobronila som.

Lenže Matt sa nedal prehovoriť, vytrhol mi ho z rúk a hodil ho do ohňa, kde sa naň okamžite vrhli plamene a lačne olizovali každú stranu.

Denník zmizol.

„Prepáč, ale máš tu nás. Treba žiť v súčasnosti. Nie v minulosti.“ poúčal ma Matt.

Keď zápisník zmizol, opadla zo mňa nostalgia a usmiala som sa na Matta. milovala so, ho, tak hrozne som ho milovala. S jeho rodinou som ešte nemala dokonalý vzťah, ale zo dňa na deň sa zlepšoval.